Říjen 2011

Čo by ste urobili ak by vám zostával týždeň života?

31. října 2011 v 12:09 | Mooniness. |  Heaven.
Napadla mi absurdná vec.Čo ak by ste vedeli že už tu dlho nebudete?Vlastne len pár dní.
Poďme si to spoločne spísať, rada by som videla vaše nápady v komentároch :)

1.Ochutnala by som čo najviac príchutí Starbucks.
2.Zaspievala by som niekomu
3.Vydala by som knihu
4.Prešla by som celý svet v znamení nájsť Billa Kaulitza nech to stojí čo to stojí.Batoh na chrbát a hor sa do toho!A až by som ho našla povedala by som mu úprimné "Ďakujem" za to že jednoducho je.
5.Prefarbila by som si vlasy na tú najneprirodzenejšiu farbu.
6.Dala by som si urobiť moje vysnené tetovanie.
7.Dala by som si prepichúť jazyk.
8.Dala by som všetky svoje životné úspory na podporu výzkumu proti AIDS.
9.Schudla by som.
10.Každému kto pre mňa niečo znamená by som napísala list so všetkým čo mi ležalo aj neležalo dlhé roky na srdci.
11.Vykúpala by som sa v čokoláde alebo v mlieku.
12.Šla by som sa prvý a posledný raz poriadne opiť do baru tak ako vo filmoch.
13.Šla by som ku takému tomu psychológovi kde ležíte na gauči, rozprávate a on si len zapisuje.Vždy som to chcela vyskúšať.
14.Splnila by som si svoj dlhodobý sen-písať si denník na pláži, len ja a nikto iný, len ja a šíre more ponad ktoré práve zapadá oranžové slnko.
15.Zmenila by som sa na zlatú rybku, obliekla by som si zlaté šaty s plutvičkou a každému koho by som stretla by som splnila tri želania.

Tak, a teraz ste na rade vy.Čo by ste sa snažili dohnať, splniť si či urobiť pre niekoho iného ak by vám zostával váš posledný čas?

Od minulosti až po súčasnosť.

30. října 2011 v 11:24 | Mooniness. |  Heaven.
Pred pár rokmi som sa cítila osamelo.Teda, myslela som si že sa cítim osamelo.
Často som plakala.Nie pre zlomené srdce.Ani pre to že mi niekto ublížil.Jednoducho preto lebo som nikdy nezažila lásku a túžila som po nej.
Teraz ľutujem že som sa do prvej lásky tak veľmi hrnula.Neuvedomovala som si aké cenné pre mňa bolo že moje srdce bolo ešte nikdy nezlomené a čisté.Neuvedomovala som si že v dnešnej dobe sa vzťahy vnímajú inak.Navždy je tu len také príjemné slovíčko na zahriatie.Nieje to sľub.Aj keď to tak často vyznieva, najčastejšie doslovne.
"Budeme spolu navždy sľubujem."
"Nikdy ťa neopustím, prisahám."
"Zostanem navždy po tvojom boku."
Dalo by sa uviesť toľko príkladov.Ja som však tieto slová vnímala inak.Myslela som si že keď niekto povie navždy tak to naozaj znamená navždy a nikdy by som o tom nezapochybovala.Predsa to povedal, tak to musí myslieť vážne.
Videla som ľudí tak ako som videla seba a to bol asi zlý krok.Prišlo mi prirodzené myslieť si že ak majú dvaja ľudia vzťah tak každé jedno slovo je myslené s absolútnou čistotou a láskou.A hlavne s vážnosťou, nie len tak, aby sme tomu človeku spravili radosť.
Vtedy som mala trinásť.A ako inak, srdce zlomené na tisíc kúskov.
Poviem skutočnosť ktorá bude mnohým ľuďom smiešna.Ten vzťah trval mesiac.S mojím prvým chlapcom som bola mesiac.Lenže ako som už vravela ja to vnímam celkom inak.
Po prvom rozchode som sa cítila osamelá.Och, oprava, myslela som si že som sa cítila osamelá.Nevedela som sa s tým zmieriť že aj ja už mám niekoho na položke "bývalý" a ubíjalo ma to.Chcela som aby môj prvý chlapec bol aj môj posledný a to chcem doteraz aj keď už nieje možnosť.
Prešiel polrok.A moje rany boli už takmer zahojené, smiala som sa.Dokázala som už cítiť šťastie aj keď som si občas to šťastie len namýšľala.Chcem tým povedať, aj keď som sa snažila cítiť naplnená, niekde vnútri som bola úplne prázdna.Akoby zo mňa niekto zobral všetkú lásku čo som v sebe mala a na oplátku mi nenechal nič.
Po polroku som však stretla niekoho o kom som si myslela že ani neexistuje.Keď som ho videla prvý raz myslela som si že vidím stelesneného anjela, najdokonalejšiu bytosť aká len môže existovať.
Myslela som si že je to pre mňa ten pravý.
A absolútne som sa mu odovzdala.Bol to ten najkrajší vzťah na svete, búrlivý ale krásny.Stále mi vravel že si ma chce vziať, že ma nikdy neopustí a tak ďalej.A moje srdce bolo konečne šťastné a duša naplnená.
Chcela by som ešte čosi podotknúť.Myslím si že slová ako "milujem ťa" sú jedny z najčistejších vyjadrení pocitov.A nemalo by sa nimi plýtvať a mali by sa vyslovovať jedine ak sú myslené s absolútnou istotou a vážnosťou.Vždy som si tie dve slová "šetrila" pre toho pravého.A potom predsa prišiel nie?
V tom čase som si bola skutočne istá že nás nič nemôže rozdeliť.Avšak, nebola to len taká tá zamilovanosť.Vedela som že má chyby, veľmi často som na neho bola nahnevaná ale napriek všetkému som ho milovala.Bol to taký stav keď milujete tie malé drobnosti ktoré vám na ňom lezú na nervy aj keď pri inej osobe by ste asi vybuchli zlosťou.Pri ňom nie.Pri ňom sa len s láskou usmejete.Je to taký stav keď ste najlepší priatelia, keď je vám tá osoba najbližšie ako len môže.Predstavili ste ho rodičom, priateľov, všetkým ktorý sú pre vás dôležití a mali by vedieť že ste našli svojho princa na bielom koni.
Lenže...
Lenže, lenže, lenže.Ešte som to ani len nenapísala a už sa mi hrnú slzy do očí.
Prišiel deň kedy som už pre neho dokonalou nebola.Kedy všetky tie krásne slová boli preč ako šibnutím čarovného prítútika.Zrazu tá blízkosť, to čo sme všetko cítili jednoducho zmizlo.Teda z jeho strany.
Už ku mne nič necíti a on s tým nič nespraví-stačila tá jediná veta a moje srdce ešte nikdy nekrvácalo tak veľmi.
Myslela som si že to zvládnem.Lenže to nejde.Každú jednu noc sa mi sníva.Každú jednu noc sa budím okolo šiestej ráno, oči mokré od sĺz.Potom sa snažím zaspať a nemyslieť na tie sny, v ktorých znova cítim jeho teplo, jeho vôňu a tú istotu že je všetko ako má byť.
Vždy som verila na lásku na celý život.
Možno stále verím.
Len, poviem vám tajomstvo:
Viete si predstaviť hovoriť dva krát tie isté slová dvom rôznym osobám?Narážam na to že si neviem predstaviť byť inak než sama.Ako by som mohla znova veriť?
Aj keď, osamelosti mám v sebe toľko že sa cítim snáď ako jediné dievča na svete.
Teraz sa len pousmejem nad tým ako som si pred pár rokmi myslela že som nešťastná.
To bolo oproti tomuto absolútne, bezhraničné šťastie.

Niekedy treba na šťastie čakať dlho.

26. října 2011 v 16:16 | Mooniness. |  Heaven.
Asi pred rokom či dvoma som ešte na svoj predošlý blog písala článok o našej situácii v rodine.
Pri písaní toho článku som veľmi, srdcervúco plakala.
Želala som si aby to bolo inak.Aby ten článok písal niekto iný zatiaľ čo ja by som písala o tom aká som šťastná.
Pamätám sa ako som pred šiestimi rokmi sedela v aute a dívala som sa na miesto ktoré som do toho okamihu považovala za domov.Za volantom sedel mamin nový priateľ a ona sedela na sedadle spolujazdca.Počúvala som ich rozhovor ktorý vo mne vyvolával otázky.
"Mami?"
"Áno?"
"Ty si prišla o prácu?"
"Niečo také Sofi."
"A teraz nebudeš zarábať?"
"Neboj budem Sofi."
Ďalej som sa zamyslene pozerala cez okno a pred očami som mala panelák v ktorom som strávila takmer celý svoj život.Za mojím chrbtom, v kufri, boli nejaké poličky, moje hračky a bábiky a nejaké veci bez ktorých sa v našom novom byte nezaobídeme.
Keď som ten byt prvý raz videla nevadilo mi že bol taký malý.Síce má len jednu izbu ale páčil sa mi.Pretože som si myslela že je to len prechodné.Len na chvíľu.
"Onedlho sa odtiaľto presťahujeme však?A ja budem mať krásnu vlastnú izbu."
"To dúfam." odpovedala mi mama.
Prešiel rok.Dva.Tri.
Štyri.
A tak ďalej.
Boli časy keď jediné jedlo čo som dala do úst bolo granko a sypká krupica.Jednoducho preto lebo nič iné nebolo.Boli časy keď sme sa museli potupne báť kedy nám príde na zvonček zazvoniť domovník, mali sme obrovské dlhy na nájomnom.
Zvykla som si na to že aby som si na niečo pekné našetrila, nesmiem niekoľko dní jesť.Moja matka si to síce neželala lenže ja som sa nemienila zmieriť s tým že nebudem ako ostatné dievčatá.Snívala som o tom že raz budem chodiť po obchodoch a budem mať všetko čo si zaželám.Že si raz len tak objednám pizzu a ešte mi aj zostane mnoho peňazí.Snívala som o tom že bude lepšie.
Vždy keď sa niekto predomnou sťažoval na to ako na ich rodinu vplýva kríza, v duchu som sa bolestivo usmiala.Často som počula veci ako "Je to príšerné, v reštaurácii som nebol ani nepamätám." alebo "Som chudobná ako kostolná myš, už nemám ani na kaderníčku."
Alebo som vždy neveriacky vypleštila oči keď mi niekto vravel že sú bez peňazí a potom ma pozval k sebe domov.Chladničku mali zväčša plnú, v kúpeľni veľa šampónov a na záchode toľko toaletných papierov až som mala pocit že sa ani nedajú spotrebovať.Bolo to tak v 90% prípadov.
Vždy som myslela na to, čo by si pomysleli keby videli ako si žijeme my.Toľko ráz sa stalo že som si musela hlavu umyť šampónom pre mačky alebo telovým gélom.Alebo penou do kúpeľa.Na večeru som väčšinou jedla ľad, ak nič iné nebolo.A ráno som si obliekla svoje, na pohľad drahé, oblečenie a s úsmevom som chodila po ulici.Akoby sa nič nedialo.
Tieto časy trvali až..do včera.
Nechcem hovoriť čo sa stalo lebo neviem či je to vhodné.
Jednoducho sa to zlepšilo.Tak veľmi.
Prvý raz po tom všetkom, po šiestich rokoch to prišlo.Vážila som si to viac než čokoľvek iné na svete.Každý jeden kúsok čo som si kúpila som pohladkala a v duchu som poďakovala.Nikdy som si nekupovala niečo čo stojí viac ako dvadsať eur.Už to pre mňa bolo dosť.
A zrazu...zrazu to bolo "v pohode".Zrazu to nič neznamenalo.Chodila som po obchodoch a obzerala som si tie najkrajšie kúsky.Kúpila som si všetko čo som potrebovala a to ani zďaleka nieje koniec.Nohy ma pália, oči mám unavené ale tento pocit zo mňa len tak nevyprchá.
Chcem vás všetkých poprosiť, vážte si to čo máte najviac ako to ide.
A nikdy sa nesťažujte na to že nemáte dostatok.
Príde ešte viac nedostatku.A nikdy neviete či ten čo vás počúva, ten čo má kabelku od Gucciho, náhodou nežije v jednej izbe s celou rodinou a nechrúme každý večer kocky ľadu.

Apatia.

24. října 2011 v 21:00 | Mooniness. |  Heaven.
Rada by som napísala článok.
Veľmi rada.
Lenže moje pocity sú natoľko otupené že nedokážem vnímať tak ako vnímam vždy keď miesto mňa rozprávajú moje prsty ktoré veselo skackajú po klávesnici.
Moja najlepšia priateľka Viki často hovorí: "Chcem byť milovaná."
A ja si v poslednej dobe pomyslím: "Ja už radšej nie."
Je to zvláštne.Myslela som si že je to nemožné, nič necítiť.Ale je tomu skutočne tak.Necítim nič.
Necítim bolesť.
Necítim lásku.
Chcem byť šťastná.

Lenže ako?
Ako, keď jediné čo cítiť dokážem, je úbíjajúca osamelosť?
Želala by som si môcť ho objať.Aspoň raz pocítiť jeho vôňu.Aspoň raz cítiť ten pokoj.Tú istotu.
Že je všetko v poriadku.Že už nebudem mať strach.
Áno.Vlastne má Viki pravdu.
Chcem byť milovaná.

Koniec vzťahu je ako koncert Tokio Hotel.

16. října 2011 v 22:30 | Mooniness. |  Heaven.
"Už k tebe nič necítim, pochop to."
"Ale ja ťa milujem..."
"Nemôže byť všetko tak ako ty chceš.Som šťastný."
"Keby si vedel ako veľmi ťa ľúbim..."
"To som už počul.Ja teba už nie, zmier sa s tým."
Potom ešte nejaké slová.Potom ešte nejaké slzy.A potom tma.Oči som otvorila až keď som kľačala na zemi, vedomie mierne otupené.
Pred odchodom som ho pobozkala.Bol to rýchly bozk, netrval možno ani sekundu.Bol to zúfalý krok, mala som pocit že už je všetká nádej preč.Na tých pár stotín sekundy, na tú kratučkú chvíľu som mala pocit že vzduch, stromy, obloha, všetko okolo mňa má zmysel.Že milujem seba i život.
Potom som začala kráčať smerom k prichádzajúcemu vlaku.On šiel za mnou, rýchlym krokom.
"Nie sme vo filmoch." poznamenal.
"Bohužiaľ nie sme." povzdychla som si.
Od toho dňa, necítim nič.Negativita ma pohltila tak veľmi že mi pripadá prirodzené predstierať radosť.Pripadá mi prirodzené rozmýšľať o negatívnych veciach.Sem-tam sa vo mne mihne nádej.Na to že aj ja si zaslúžim byť šťastná.Ale netrvá to príliš dlho, je to len záblesk.
Nedokážem prijať tú skutočnosť, že ten ktorý o mne vedel všetko, s ktorým sme viedli dlhé debaty o všetkom, je mi zrazu úplne cudzí.Nemám na neho právo.
V ten deň, som prvý raz prekonala svoj strach z riskovania.Nikdy v živote som neurobila niečo v čom som nemala istotu že mi to nevyjde.
Celú cestu vlakom som mala obrovskú triašku a v ústach absolútne sucho.Prvý raz v živote som urobila niečo čoho sa bojím.
Nie som jedna z tých ktoré nemajú problém zažiť dobrodružstvo.Verte mi, pre mňa je dobrodružstvo pozerať filmy od osemnástich.A aj tak ich vždy vypnem lebo sa cítim že robím/pozerám niečo čo by som ešte nemala.
Mala som pocit že srdce mi v hrudi zbesilo tancuje a udiera do hrude najväčšiou silou akou len dokáže.
A potom to prišlo.Ten okamih.Stála som pred miestom ktoré som už v posledných dňoch začala považovať za druhý domov.Dívala som sa na záhradu na ktorej som prežila svoje leto, na ktorej som sa hrala s jeho psom a na ktorej sme sa spolu pozerali na hviezdy.
Kolená sa mi triasli natoľko že som mala pocit že sa každú chvíľu celá rozpadnem.
Po chvíli rozprávania som sa zúfalo rozplakala.Keď som bola malá mama mi zvykla vravieť "Sofi tichšie, nech nevzbudíš pozornosť." .Možno preto som nikdy nevedela kričať.
A teraz, prvý raz, ma bolo počuť všade.Skutočne všade.
Upozorňoval ma nech som ticho.Snažila som sa.
Zlyhala som.
Zase.
Mimochodom dnes mi napadla zvláštna myšlienka.Koniec nádherného vzťahu je ako koncert Tokio Hotel.Je to to najkrajšie čo sa mi v živote mohlo prihodiť ale nemôže to trvať večne.Skončilo to a príde to znova.
Kiež by som tej myšlienke aj dokázala veriť.


Fotka z čias keď som bola najšťastnejšia.
Fotil nemenovaný, môj anjel.Teda môj už nie.

A čo vy?K čomu by ste prirovnali rozchod?

You may say Im a dreamer.

12. října 2011 v 17:32 | Mooniness. |  Heaven.
...but Im not the only one.
Snívam o tom že budem chodiť po ulici ako nádherné dievča za ktorým sa každý obzrie.O tom že raz budem dokonalá, pre ostatných aj sama pre seba.O tom že budem šíriť lásku ktorá sa ku mne bude vracať ako bumerang.
Síce sa na mne veľa ľudí smeje.Ja som vo svojom svete krásna.Teda sa snažím si to myslieť.
Síce sa so mnou rozišla moja najkrajšia láska.Ja som vo svojom svete s ním.Stále ho milujem, tak ako predtým a nič s tým nerobím, aj tak by to bolo zbytočné.Je to môj krásny princ a buď to vyprchá alebo nie.Pokazila som čo sa dalo a nedostanem šancu to napraviť.Napriek tomu ho stále oslovujem "láska", "obláčik" alebo "srdiečko".Ako predtým.Rozprávam sa s ním rovnako.Moje city sa nezmenili.On je šťastný, bezo mňa.Ja bez neho nie, ale šťastná byť chcem.A to ide jedine touto cestou.Akonáhle začnem myslieť na to že on moje city už neopätuje, nechcite vedieť čo sa deje.Záchvaty zúfalstva, plaču.Obťažujem tým svojich priateľov a rodinu ktorí si to nezaslúžia.
Preto budem šťastná.Takto.V myšlienkach stále s ním.S jeho nádherným širokým úsmevom a medzierkou medzi prednými zubami.S jeho dlhými kostnatými prstami a hnedými očami.S jeho štíhlou postavou ale mužnými ramenami.
Normálne dievčatá by to urobili inak, viem.Možno by sa vyplakali, možno potrápili.A potom by si našli iného alebo by to prešlo alebo..ja neviem, nie som ako ony.Ja som tá naivka ktorá ak sa zamiluje, môže trvať roky kým to prejde.
Ale za tie roky som šťastná.
Pri svojom prvom vzťahu som sa rozhodla pre "normálnu" možnosť.Potrápiť sa, poplakať si.Bolo to šesť príšerných mesiacov ktoré nechcem už nikdy zažiť.
Som si istá že teraz by to trvalo oveľa dlhšie, predsa len toto bolo silnejšie.Krásne.
Ak raz príde konečne ten skutočný princ, dúfam že ho zbadám.A že nespravím toľko chýb ako predtým.
Dovtedy však budem žiť vo svojom svete, vlastne ako vždy.Budem vďačná za tých desať mesiacov kedy bola prvý raz v mojom živote realita krajšia než moje sny.
A teraz, ak dovolíte, sa zase uzavriem do mojej maličkosti a zostanem tam lebo som tam šťastná.
Lebo takto sa môžem smiať.Možno nie úplne úprimne ale smiať.
A možno to neskôr prejde do úprimného smiechu.
Kto vie.

Som.

9. října 2011 v 20:14 | Mooniness. |  Heaven.
Kto vlastne som?

Som uplakaná.Často plačem.Väčšinou je to kvôli tomu že mi čosi chýba.Tiež zvyknem plakať pri pohľade na veľký dav.Neviem prečo ale vždy ma zavalí obrovský pocit šťastia a slzy to len podčiarknu.
Som zasnená.Stále žijem vo svojom svete a akonáhle sa mám vrátiť do toho reálneho, prepadne ma strach.
Som závislá na dietach.To je preto lebo mám strach že ak by som sa nekontrolovala, priberiem.
Som perfekcionistka.Vo všetkom.Ak sa to týka lásky, vzhľadu, sveta.Všetko musí byť perfektné.Do bodky.
Som dieťa.Som ten najdetinskejší človek akého by ste mohli stretnúť.Vedia to však len tí čo ma poznajú dlhšie a pri ktorých sa nebojím ukázať túto časť mojej osobnosti.Často si spievam nahlas rôzne pesničky, skáčem a hrám sa.A pozeram kreslené rozprávky.A chodím do hračkárstva pozerať sa na bábiky a predstavujem si aké by bolo nádherné ich mať.
Som skalný fanúšik Tokio Hotel.Od deviatich rokov, doteraz a dúfam že ešte dlho.Nikdy ma neprešla moja obrovská láska k Billovi Kaulitzovi.Jeho úsmev je pre mňa vykúpením, jeho hlas rajom.Samozrejme z celého srdca milujem aj ostatných členov kapely.Bez Toma, Georga a Gustava by to nebolo to čo to je teraz.
Som milovníčka Lady Gagy.Zbožňujem jej pesničky ktoré sú do detailu vypracované, rovnako ako jej vzhľad.Tak isto aj jej povahu, jej vďačnosť fanúšikom a čisté srdce.Je to nádherný človek.
Som závislá na vypracovaných outfitoch a vyšperkovaných šatách.Milujem nádherné šaty, cítim sa v nich ako princezná.A keď sa cítim ako princezná, cítim sa šťastne.Avšak tiež zbožňujem drsné punkové outfity ktoré mi dodávajú sebavedomie, rovnako ako mierne gothic-fetish ladené outfity.Podväzky, korzety, platformy.V tom sa cítim príťažlivá.
Hanblivá.Prehnane.Dokonca som si vymyslela účes ktorý k mojej hanblivosti presne sedí.Tupíro.Vždy keď si natupírujem vlasy mám pocit že sa môžem do vlasov schovať a nikto nevidí čo si skutočne myslím.Ak o mňa niekto prejaví záujem, cítim ako sa mi hrnie červeň do tváre.Tiež sa skoro nikdy (iba v nevyhnutných situáciach) nestretávam s novými ľuďmi lebo sa bojím že nesplním ich očakávania.
Som outsider.Ak je niekde skupina ľudí, ja tam určite nebudem.Väčšinou sedím niekde v pozadí a pozorujem ich.Aj keď som rada v centre pozornosti, často neviem ako sa do nej dostať a cítim sa hlúpo.
Som osamelá.

Láska na 17703072736tí pohľad.

9. října 2011 v 10:27 | Mooniness. |  Heaven.
Už niekoľko dní sa dokážem smiať zo srdca, vnímať krásu Bratislavy, tešiť sa z toho že v električke je voľné miesto a mať radosť z toho že keď prídem domov dám si horúci kúpeľ s dobrou knihou.
Darí sa mi nemyslieť na to že "Navždy" vlastne znamená "Na desať mesiacov".
A viete prečo?
Hlavne vďaka osobám čo mi veľmi pomáhajú tým prejsť.
A potom sú tu oni.
Milovali ste niekedy platonicky?
Niekoho koho ste nikdy nestretli, nemôžete ho mať ale jeho krása a srdce sú natoľko krásne že ste ochotní sa zmieriť s tým že si z neho nikdy nevezmete ani kúsok?Jednoducho preto lebo vás robí šťastnými už to že sa usmieva?
Ja to prežívam od deviatich rokov.Nádherný pocit.
Lenže akonáhle som našla JEHO, na pohľad skutočného princa, som sa rozhodla túto lásku v sebe potlačiť.
A zrazu znova vychádza na povrch, silná a v celej svojej kráse.Síce nie natoľko silná aby zaplnila pocit prázdnoty ktorý vo mne zostal po jeho odchode.Ale silná.
Bill.Tom.Gustav.Georg.
Oni mi pomáhali vyrovnať sa s najťažším obdobím v mojom živote.A pomáhajú mi aj teraz.
Ich hudba je pre mňa niečo čoho sa môžem vždy chytiť, čo ma podrží.
A potom je tu samotný Bill.Stačí mi pohľad na jeho oči, na jeho úsmev.Stačí mi aby som sa v duchu znova vrátila na tie dva koncerty na ktorých som bola.Len to stačí a znova sa cítim šťastná.Ľahučká ako pierko, už ma nič neťaží, už mi nič nestojí v ceste.Cítim sa silná a vyrovnaná.
Lenže bohužiaľ, to by som musela celé dni presedieť pri počítači, pravdaže.
Poviem vám, najhoršie je to v noci.Oči zavreté, žiaden zvuk, žiadne svetlo.Zrazu sa vynárajú myšlienky na ktoré som myslieť nechcela.To ako ma šteklil a ja som sa smiala.A ako som potom ja šteklila jeho až spadol z pohovky.To ako svedomito mi vedel hovoriť že ma nikdy neopustí.To ako držal moje prehnane malé ruky a hovoril že som rozkošná.
Je toho veľa.A to je na tom to najhoršie.
Lenže ja musím byť silná.
Nešťastie predvída len ďalšie nešťastie.Nechcem znova začať ten kolobeh...chcem byť šťastná a s tým čo bolo predtým sa jednoducho zmieriť.
You're automatic and your heart's like an engine.
I die with every beat.
Thats no real love in you.
Why do I keep loving you?


Photoshoot by Lucia Varsikova

8. října 2011 v 11:47 | Mooniness. |  Lets fly.
Chcela som sa s vami podeliť o tieto fotky ktoré fotila Lucia Varsikova toto leto.
Je skutočne úžasná fotografka a jej fotky zbožňujem.
Aj keď s mojím ksichtom na jej fotkách je to niekedy trošku inak ;)
Napriek tomu si myslím že ona vie urobiť aj z mojej maličkosti na fotkách celkom dobre vyzerajúce dievča.


Cesta svetom.

7. října 2011 v 17:47 | Mooniness. |  Heaven.
Viete čo na živote najviac milujem?
Možno sa rozhodnúť.Život nám dáva na výber každý jeden deň, každú minútu.
Milujem to že sa môžem rozhodnúť či chcem ísť električkou alebo autobusom, či chcem frappe alebo capuccino, či si dnes oblečiem červené alebo čierne tričko.Život je tak rozmanitý že ak by sme si všímali každé naše rozhodnutie a potešili sa zaň, boli by sme šťastní takmer ustavične.
Baví ma sledovať svoje rozhodnutia a potom vnímať ich následky.
Dnes pri ceste domov som vystúpila z autobusu a vybrala som sa ku prechodu prechodcov.Ako vždy.
Ako som vystúpila, k autobusu utekal mladý muž mohol mať tak dvadsať.Vietor sa mu pohrával s čiernymi kučerami a bolo vidieť že by skutočne chcel autobus stihnúť.
Asi sekundu predtým ako dobehol ku dverám sa autobus zavrel.A on miesto toho aby sa zmieril s tým že bude musieť stáť na zastávke a čakať na ďalší, začal dvere otvárať.Jednoducho ich otvoril a nastúpil.
A v tom mi napadlo ako ľahko by sme mohli zmeniť osud ktorý sa nám niekedy môže zdať nepriaznivý.Začali by sme otváraním dverí a skončili možno niekde veľmi, veľmi vysoko.Jednoducho by sme ukázali osudu že sa odmietame zmieriť s tým čo nám nadelil a budeme bojovať ďalej až kým nedostaneme to čo chceme.Bez výnimky.
Viem že táto situácia bola vlastne normálna.Vlastne áno.Lenže mojím zvykom/zlozvykom je vo všetkom hľadať hlbší význam pretože si myslím že to tak skutočne je.Za každou akciou nasleduje reakcia.
Tento chlapík sa rozhodol použiť silu a dvere otvoriť aby sa potom mohol pokojne odviezť na dané miesto.
Život je krásny.Ak sa snažíme, budeme odmenení.Ak sme šťastní, vráti sa nám to dvojnásobným šťastím.Ak dávame lásku, vráti sa nám späť.

Pesnička ktorá vyjadruje môj momentálny postoj.Bohužiaľ snažím sa byť šťastná a spokojná ale nejde to.
Je to pre mňa stále nové keď človek ktorý mi tak svedomito sľuboval že mi nikdy neublíži a nikdy ma neopustí odrazu ku mne stratil všetok cit.Dúfala som že sa rozídeme v dobrom, miesto toho jediné čo počujem sú výčitky.Mám pocit že iným jazykom ku mne už ani nehovorí.
Ale nebudem sa tu vypisovať zo svojich sklamaní.
Prinášalo by to len ďalšie sklamanie :)
Budem šťastná.
Alebo sa aspoň budem snažiť.Sľubujem.