Od minulosti až po súčasnosť.

30. října 2011 v 11:24 | Mooniness. |  Heaven.
Pred pár rokmi som sa cítila osamelo.Teda, myslela som si že sa cítim osamelo.
Často som plakala.Nie pre zlomené srdce.Ani pre to že mi niekto ublížil.Jednoducho preto lebo som nikdy nezažila lásku a túžila som po nej.
Teraz ľutujem že som sa do prvej lásky tak veľmi hrnula.Neuvedomovala som si aké cenné pre mňa bolo že moje srdce bolo ešte nikdy nezlomené a čisté.Neuvedomovala som si že v dnešnej dobe sa vzťahy vnímajú inak.Navždy je tu len také príjemné slovíčko na zahriatie.Nieje to sľub.Aj keď to tak často vyznieva, najčastejšie doslovne.
"Budeme spolu navždy sľubujem."
"Nikdy ťa neopustím, prisahám."
"Zostanem navždy po tvojom boku."
Dalo by sa uviesť toľko príkladov.Ja som však tieto slová vnímala inak.Myslela som si že keď niekto povie navždy tak to naozaj znamená navždy a nikdy by som o tom nezapochybovala.Predsa to povedal, tak to musí myslieť vážne.
Videla som ľudí tak ako som videla seba a to bol asi zlý krok.Prišlo mi prirodzené myslieť si že ak majú dvaja ľudia vzťah tak každé jedno slovo je myslené s absolútnou čistotou a láskou.A hlavne s vážnosťou, nie len tak, aby sme tomu človeku spravili radosť.
Vtedy som mala trinásť.A ako inak, srdce zlomené na tisíc kúskov.
Poviem skutočnosť ktorá bude mnohým ľuďom smiešna.Ten vzťah trval mesiac.S mojím prvým chlapcom som bola mesiac.Lenže ako som už vravela ja to vnímam celkom inak.
Po prvom rozchode som sa cítila osamelá.Och, oprava, myslela som si že som sa cítila osamelá.Nevedela som sa s tým zmieriť že aj ja už mám niekoho na položke "bývalý" a ubíjalo ma to.Chcela som aby môj prvý chlapec bol aj môj posledný a to chcem doteraz aj keď už nieje možnosť.
Prešiel polrok.A moje rany boli už takmer zahojené, smiala som sa.Dokázala som už cítiť šťastie aj keď som si občas to šťastie len namýšľala.Chcem tým povedať, aj keď som sa snažila cítiť naplnená, niekde vnútri som bola úplne prázdna.Akoby zo mňa niekto zobral všetkú lásku čo som v sebe mala a na oplátku mi nenechal nič.
Po polroku som však stretla niekoho o kom som si myslela že ani neexistuje.Keď som ho videla prvý raz myslela som si že vidím stelesneného anjela, najdokonalejšiu bytosť aká len môže existovať.
Myslela som si že je to pre mňa ten pravý.
A absolútne som sa mu odovzdala.Bol to ten najkrajší vzťah na svete, búrlivý ale krásny.Stále mi vravel že si ma chce vziať, že ma nikdy neopustí a tak ďalej.A moje srdce bolo konečne šťastné a duša naplnená.
Chcela by som ešte čosi podotknúť.Myslím si že slová ako "milujem ťa" sú jedny z najčistejších vyjadrení pocitov.A nemalo by sa nimi plýtvať a mali by sa vyslovovať jedine ak sú myslené s absolútnou istotou a vážnosťou.Vždy som si tie dve slová "šetrila" pre toho pravého.A potom predsa prišiel nie?
V tom čase som si bola skutočne istá že nás nič nemôže rozdeliť.Avšak, nebola to len taká tá zamilovanosť.Vedela som že má chyby, veľmi často som na neho bola nahnevaná ale napriek všetkému som ho milovala.Bol to taký stav keď milujete tie malé drobnosti ktoré vám na ňom lezú na nervy aj keď pri inej osobe by ste asi vybuchli zlosťou.Pri ňom nie.Pri ňom sa len s láskou usmejete.Je to taký stav keď ste najlepší priatelia, keď je vám tá osoba najbližšie ako len môže.Predstavili ste ho rodičom, priateľov, všetkým ktorý sú pre vás dôležití a mali by vedieť že ste našli svojho princa na bielom koni.
Lenže...
Lenže, lenže, lenže.Ešte som to ani len nenapísala a už sa mi hrnú slzy do očí.
Prišiel deň kedy som už pre neho dokonalou nebola.Kedy všetky tie krásne slová boli preč ako šibnutím čarovného prítútika.Zrazu tá blízkosť, to čo sme všetko cítili jednoducho zmizlo.Teda z jeho strany.
Už ku mne nič necíti a on s tým nič nespraví-stačila tá jediná veta a moje srdce ešte nikdy nekrvácalo tak veľmi.
Myslela som si že to zvládnem.Lenže to nejde.Každú jednu noc sa mi sníva.Každú jednu noc sa budím okolo šiestej ráno, oči mokré od sĺz.Potom sa snažím zaspať a nemyslieť na tie sny, v ktorých znova cítim jeho teplo, jeho vôňu a tú istotu že je všetko ako má byť.
Vždy som verila na lásku na celý život.
Možno stále verím.
Len, poviem vám tajomstvo:
Viete si predstaviť hovoriť dva krát tie isté slová dvom rôznym osobám?Narážam na to že si neviem predstaviť byť inak než sama.Ako by som mohla znova veriť?
Aj keď, osamelosti mám v sebe toľko že sa cítim snáď ako jediné dievča na svete.
Teraz sa len pousmejem nad tým ako som si pred pár rokmi myslela že som nešťastná.
To bolo oproti tomuto absolútne, bezhraničné šťastie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama