Pre teba všetko zlato (3.časť)

2. října 2011 v 21:51 | Mooniness.
Je to také krásne.Také dokonalé.Úžasné.Nikdy ju nechcem stratiť.Ten okamžik na tom koncerte skončil.Ale každý koniec prináša nový začiatok.Začiatok niečoho krásneho.Teraz obaja sedíme v autobuse a ideme na jej chatu.Ževraj to tam majú krásne a bude to príjemný relax.
Trochu som naklonil hlavu a pozrel som sa na ňu.Asi spala.Musela byť dosť unavená a bez energie veď celý deň nič nejedla.Asi na to nemala čas stále len balila veci do kufrov a pripravovala sa na najlepších 5 dní nášho života.Je to zvláštne.Poznám ju len pár dní a pripadám si akoby to bol celý môj život.Stisla ma svojou štíhlou rukou.Hlavu mala otočenú k zemi takže som jej do tváre nevidel.Jediné čo som mohol vidieť bola jej ruka ako stíska tú moju.
"Deje sa niečo?"
"Nie...Daniel?"
"Áno?"
"Som strašne šťastná že sme spolu."Objala ma.
Tiež som ju objal.Sedeli sme v objatí a pozerali von z okna.Asi som aj ja zaspal pretože si nepamätám čo presne sa dialo potom.Zobudil som sa nato ako somnou jemne triasla Veronika že už sme tu.Rýchlo sme vystúpili.Bolo tam veľa snehu nie preto pretože by bola zima, naopak bola jar ale preto pretože sme boli vysoko v horách.Mali sme dva kufre obidva som bral ja, Veronika ma zatiaľ viedla kadiaľ mám ísť.Mala na sebe bundu ktorá jej bola dosť veľká ale vyzerala v tom roztomilo.Ako sme šli tak som za kopcom začal pomali vidieť malú chatku.Útulnú a celú z dreva.
Hneď ako sme prišli začal som vybalovať.Bola to klasická chatka v horách.Postele ktoré mali obrovské paplóny a žiaden šporák iba krb.Pomohol som Veronike spraviť oheň..som si istý že by sa popálila.
Keď sa schylovalo k večeru sadli sme si pred krb a rozprávali sme sa.Šiel som do kuchyne pre balíček čipsov zatiaľ čo sa Veronika ohrievala pri krbe.
"Dáš si?"Ponúkol som sa.
"Nie ďakujem.Niesom hladná."Pozrel som sa na jej chudé telo a spomenul som si nato že dneska ešte nič nejedla.
"Veď si dneska nezjedla ani hrášok.Daj si trochu."
"Nie ja vážne niesom hladná."Ustúpil som a balíček som odložil nabok.
Natiahol som sa k nej a objal som ju.Preplietli sme si naše ruky.Mala úplne tenké prsty.
"Si naozaj veľmi chudá."Len som to tak prehodil medzi rečou.Nič nepovedala len sa natiahla pohladila ma po líci a pobozkala.
"Pôjdem sa prezliecť."Povedala a odcupkala do spálne.Ja som zostal sedieť pri krbe a snažil som sa oživiť spomienky a spomenúť si na to čo všetko ona dnes jedla.Nevedel som si spomenúť na nič.Sedel som tam ako prikovaný a čakal kým sa predomnou zjaví to krásne stvorenie.Asi za 5minút tam bola.
"Stalo sa niečo?"Nechápal som čo sa ma pýta až potom som si uvedomil že mám otvorenú pusu a dosť vyvalené oči.
"Prepáč nemôžem si pomôcť...si taká krásna."
Mala na sebe kratučké kraťase a obtiahnuté tielko.
Zase si len bez slova kľakla predomňa a začali sme sa bozkávať.Nebolo nič lepšie ako toto.Mslím že sme tam aj zaspali.
Keď som sa ráno zobudil nebola tam.Potichučky som cupital do kuchyne a chcel som jej pripraviť niečo na jedenie.Zhrozil som sa.Videl som ju tam ako do seba napcháva tabletky na chudnutie.Inštinktívne som vyletel a vytrhol som jej to z ruky.
"Čo to je?!"Snažil som sa nekričať.Ale naozaj som sa o ňu bál.Zatvárila sa previnilo a pozrela sa do zeme.
"To...to nieje...nič."Hovorila tak tichúčko.
"Prečo to ješ?Veď si chudá ako špageta!"Zdihla svoje ruky a poobzerala si ich.
"Niesom."
Teraz som sa o ňu bál ešte viac.Ako veľmi chce schudnúť?A prečo hlavne.A ako dlho to už trvá...
"Pozri sa na seba!Si úplne vychudnutá!Mala by si jesť niečo normalné nie tanto hnus."
Hodil som tabletky do koša.Ona padla na kolená a zakryla si tvár rukami.
"Prepáč...to...ja sa len bojím že sa ti nebudem páčiť...poznáš ma iba chvíľu.Za dlhší čas by si objavil všetky moje chyby..."
Okamžite ma premohli výčitky.Kľakol som si k nej a pohladil som ju po vlasoch.Tak jemne ako to len boo možné.Chytil som ju za jej tenkú ruku.
"To má byť vtip?Si to najkrajšie stvorenie aké som kedy videl."Usmial som sa na ňu.Objala ma a hlavu si zaborila do môjho pleca.Takto sme stáli asi 5 minút.Je také krásne byť pri nej tak blízko.Začal so ju hladiť po vlasoch.
"Ver?"Šepol som.
"Áno?"
"V koľkých rokoch si si dala prefarbiť vlasy?"Ani neviem ako ma táto otázka napadla.Bolo to proste prvé čo mi zišlo na um.
"Už si to ani nepamätám.Prečo sa ma to teraz pýtaš?"
"Len tak.Máš krásne vlasy."Miloval som keď som jej povedal kompliment.Veronika nikdy nepovedala ďakujem alebo aj ty.Ona ma vždycky odmenila bozkom alebo objatím.Nebolo nič lepšie.Keď ma objímala cítil som jej rebrá.Zhrozil som sa.Nie že by to bolo zlé...vlastne aj je ale pri nej nie...pri nej je všetko také krásne.
"Ve....Veronika....ja viem že toto by sa nemalo ženy pýtať...ale..."
"Mňa sa môžeš pýtať čo budeš chcieť."
"No...koľko vážiš?"Začervenal som sa.Ja som sa vždy k ženám choval pekne a čo i len náznak toho že je to opak mi bol trápny.
"56 kilo."Toto som nečakal že povie.A tiež som si istý že klame.Ona váži asi tak 45.Nehcal som to tak a šiel som uvariť čaj.Veronika zatiaľ hladala šálky.Samozrejme keď bol čaj hotový nechcela žiaden cukor.Spravil som nám citrónový.
Sedeli sme pri stole a keď sa Veronika napila zahľadela sa o neznáma.
"Deje sa niečo?"Spýtal som sa.
"Pamätáš sa na deň keď sme sa prvýkrát stretli?"Spýtala sa ma svojím lahodným hlasom.
"Áno...ako keby to bolo včera."Usmial som sa na ňu.
"Pozval si ma presne na takýto čaj...keď sme sa potom rozlúčili nemohla som na teba prestať myslieť.Myslela som že ťa už nikdy neuvidím a potom si sa zase zjavil.Bolo to ako sen."
Vyvalil som na ňu oči.Myslel som že ja som ten zamilovaný.Dosť ma prekvapilo že na mňa myslela...na mňa...na obyčajného chalana ktorý bol schúlený na zastávke a premyšlal o svojom živote...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama