Svet za mojou stenou (10.časť)

5. října 2011 v 17:58 | Mooniness.
"Čo na to taj pozeráš?Nepáči sa ti náš darček?"Mark sa na mňa pozrel sklamaným ba až vyčítavým pohľadom.
"Niéé práve naopak!Ďakujem strašne ma to potešilo!"Mala som čo robiť aby som zadržala slzy.Bolo to neuveriteľne tažké, mala som pocit že sa mi každú chvíľu začnú kotúľat po tvári.Vstala som a oboch som ich vrúcne objala.nažila som sa pritom držať lístok čo najopatrnejšie aby som ho nejakým spôsobom nepoškodila.
"Ja by som už asi mal ísť."Povedal Mark a pritom sa prenikavým pohľadom pozrel na mňa.Pochopila som.
"Fajn.Choď.Ja sa oblečiem a pôjdem sa prejsť nevadí Linda?"
"Nie nevadí."Prikývla a objala Marka.Hneď nato ho pobozkala a doširoka sa usmiala.Musela som sa pousmiať, boli takí zlatí.
"Dobre Mark a teraz vypadni."Zasmiala som sa aby vedel že to nemyslím vážne.
"Musím sa prezliecť."Pokračovala som.
"Ahá hej he už idem.Majte sa."Zamával tým svojím typickým zamávaním a nemotorne vyšiel z izby.Ja som vstala, zobrala som oblečenie a začala som sa prezliekať.Mám ho.Mám...Ale k čomu je to všetko dobré?
Zamyslene a bez slova som sa učesala, schmatla bundu a vyšla von.
"Mark?"Povedala som do ticha.
"Bu!"Chytil ma za ramená a zasmial sa.Ja som len ticho vykríkla.
"Prečo ma vždycky musíš vystrašiť?!"Hovorila som nahnevaným tónom.
"Prepáč."Zasmial sa a trochu zakašlal.
"Vidím že si prechladol.Ani sa ti nedivím keď som ťa včera zguľovala ako nejaký terč."Zasmiala som sa a spomenula som si ako som spadla rovno na ňho.Trochu som sa začervenala a dúfala som že si to nevšimol.
"Prudence?"
"Áno?"
"Tešíš sa na ten koncert?"
Nevedela som čo mám odpovedať.Áno teším ale neteším?Mám pocit neistoty zmiešaný s obrovským strachom?Začínam mať pocit že tam vôbec nechcem ísť?
"S-samozrejme že sa teším."Nútene som sa usmiala.
"To som rád.Vieš napadlo ma ti ten lístok kúpiť tak som o tom povedal Linde a tá všetko zariadila."Usmieval sa a hovoril veľmi veselým tónom.Nikdy som nevidela niekoho tak optimistického.
"Je to od vás krásne.Ďakujem...ja vlastne ani neviem ako ti mám poďakovať-"Uprostred reči som sa zahľadela na oblohu.Zdalo sa že sa stmieva.
"Koľko je hodín?"
"Asi...pol piatej.Tak nejak."
"To som tak dlho spala?!"
"Hej."Zase sa zasmial ale bolo to skôr také chľaplanie.Bol naozaj prechladnutý.
"Asi by som si mal ísť sadnúť.Ešte chvíľu budem mať nohy zaborené v snehu a asi mi tan primrznú."Prikývla som.
"Tamto je lavička."Ukázala som prstom a odcupkala som smerom k nej.Pohybom pravej ruky som sneh z lavičky odsunula tak aby spadol presne na zem.Počkala som kým Mark prišiel čo najbližšie a mala som sto chutí pomôcť mu sadnúť si.Vyzeral taký zranuteľný.Mala som pocit že sa o ňho musím starať.
Sadla som si hneď vedľa neho.
"Čo keď..."Povedala som do vetra.
"Čo keď čo?"
"Čo keď nezvládnem ísť...na ten koncert?"
Počula som tiché zasmiatie.
"Prue prečo by si to nezvládla."Neveriacky sa na mňa pozrel.Neodpovedala som.Celý život sa na ňho snažím zabudnúť.Celý svôj život som premárnila myslením na ňho a snažením sa vytrhnúť ho zo svôjho srdca.Stratila som celú svoju pubertu tým že som nemala žiadnych priateľov a bola som príliš uzavretá.Všetko to bolo len kvôli nemu.A teraz...keď už mám pubertu dávno za sebou...sa nič nezmenilo a ja stále cítim obrovskú bolesť že som stratila niekoho tak nadľudsky krásneho niekoho tak dokonalého až vás to pichne pri srdci.Ja som niečo také mala.Mala som to a mala som to len pre seba.Možno...možno keby som nad ním stále nerozmýšľala možno by som na ňho už dávno zabudla.Tak prečo idem na jeho koncert?Prečo?Prečo keď to potom bude ešte horšie?!
Na tvári som ucítila teplé slzy.Bolo to dokonca príjemné v takej mrazivej zime.Ani som si to príliš neuvedomila, v poslednej dobe ich beriem ako samozrejmosť.
"Prue?Prudence čo sa deje?"Opýtal sa Mark a pozrel na mňa jeho detským pohľadom.Vyzeral ako malé dieťa ktorému zoberú jeho obľúbenú hračku a hrozia mu že mu ju už nikdy nevrátia.
Natiahol ruky a pevne ma objal.Ja jeho tiež.Tak veľmi to bolí...tak veľmi by som si priala vrátiť čas späť a môcť ho mať zase pri sebe.Prečo, Bill prečo?!
Pevne ma objímal a ja som si jemne položila hlavu na jeho rameno.
"Čo sa stalo?No tak Prue neplač."Pohladil ma po chrbte a ja som zacítila ten krásny pocit.Krásny pocit že ma má možno naozaj niekto rád.
"Nič..nič sa nestalo."Klamala som.Stále som sa pokúšala položiť si hlavu na jeho plece čo bolo dosť obtiažne vzhľadom na jeho a moju výšku.Bol taký drobný.
Plač sa stále zhoršoval, bolo to priam hysterické ronenie sĺz a Mark ma ticho utešoval.
Po niekoľkých minútach som sa konečne ukľudnila a len som ticho sedela.Tak isto ako ona.Zdvihla som hlavu a pozrela som sa na krásne ligutajúce sa hviezdy.On tiež.
"Nebeské spoločenstvo."Povedal Mark do ticha.
"Čo?"
"Nebeské spoločenstvo.Keď som bol malý moja mama mi často o ňom hovorievala rozprávky.O tom že hviezdy majú svoje vlastné, veľké spoločenstvo."
Od srdca som sa usmiala.Bolo to veľmi milé.
"Mne mama nikdy nerozprávala rozprávky."
"Prečo nie?"
"Neviem.Príliš som sa s ňou nerozprávala.Nikdy na mňa ani na sestru nemala čas."
"Musela si mať hro-...zvláštne detstvo."
"Kľudne to povedz.Hrozné.Hej mala som hrozné detstvo."
"Môžem sa ťa niečo opýtať?"
"Kľudne."
"Ako je možné že...máš vlastne len dvadsať a už máš vlastný byt."
"Naši mi ho kúpili.Vraj aby som doma neoxidovala a aby som sa naučila žiť si vlastný život."
"A...z čoho platíš nájomné?"
"Rodičia mi ho platia."
Už nič nepovedal.Asi už zistil všetko čo zistiť chcel.Ani som si neuvedomila že po celý čas čo sa obidvaja pozeráme na oblohu sa k nemu túlim.Bolo to príjemné ale v tom som si niečo uvedomila.
Túlim sa k priateľovi mojej sestry!
Okamžite som sa zdvihla.
"Prepáč už musím ísť."
"Dobre maj sa Prue."Trochu nechápavo na mňa pozeral ale zdalo sa že mu to nevadilo.Rýchlo som odišla domov a ani som nepočkala na jeho typické detinské zamávanie.
Ak by to Linda zistila...Nie ona to nezistí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama