Svet za mojou stenou (16.časť)

5. října 2011 v 18:04 | Mooniness.
Hodina ubehla tak rýchlo že som si to ani nestačila uvedomiť.Neuveriteľnou rýchlosťou sa pri mne zjavila Yetty a veselo rozprávala.
"Poď môžme ísť už všetci odchádzajú."Schmatla ma za ruku a ja som vyskočila na nohy.
Nechala som sa ňou viesť a šla som tam kam mi povedala.
"Pozri tam bývam!"Ukázala prstom na krásny starodávny byt.Ona bude určite jedna z tých bohatých detí ktoré majú všetko na čo si len spomenú.
"Máš krásny byt."
"Milujem ho."Zasmiala sa a odomkla dvere.Pomali sme šli po schodoch až sme sa dostali na prvé poschodie.Vstúpila som do jej bytu a vyzula som si topánky.
"Moja izba je tu."Otvorila dvere.Všimla som si že napriek tomu že má sklené dvere, nieje cez ne nič vidieť.Vyzerali ako celé polepné lepiacou páskou z vnútornej strany.
Vošla som do jej izby.Kam som sa pozrela tam bola jeho tvár.Na návliečkach, na vankúšoch, dokonca aj na koberci.Na stene mala toľko jeho plagátov že vôbec nebola vidieť biela farba.Jej monitor počítača mal na sebe asi tisíc malých nálepiek práve s Billom.Dokonca aj na klávesnici mala napísané jeho meno.
Na stole mala pohár s jeho tvárou, zošity kde bol on a pri okne mala jeho maôú bábiku ktorá sa kochala krásnymi vlasmi ktoré vyzerali ako naozajstné.
Bolo toho na mňa priveľa.Podlomili sa mi kolená a ja som sedela na zemi.Začali sa mi z očí valiť slzy a ja som sa cítila ako múmia.Vyzeralo to ako nejaké halucinácie.Všade bolo toľko Billov, toľko dokonalých tvárí že sa zdalo ako keby sa približoval a zase odďaloval.
"Prudence!Čo sa deje?"Pribehla ku mne Yetty.Chytila ma za plecia a pozrela mi do očí.Zotrela mi slzy.
"On...on..."Nevedela som sa vykoktať.Žiaľ bol taký intenzívny že bol priam nevydržateľný.Prosím...chcem zomrieť...prosím...čokoľvek....len nech už to konečne prestane..
"Čo on?"Jemne somnou potriasla.
"On...je všade..."Trochu sa pousmiala nad mojou vetou a zakrútila hlavou.
"Zbláznila si sa?Sú to len plagáty.No tak Prue, ak ti tak môžem hovoriť, spamätaj sa."
Nevydržala som to.Všetky spomienky, všetky do jednej sa mi zbiehali pred očami.Bola to obrovská koláž bolo to ako cítiť všetky pocity šťastia, radosti, smútku, žialu a bolesti naraz.
Už som sa nedokázala držať zeme, povolila som silu v rukách a moja hlava spadla na zem.Ucítila som menší náraz, nebolelo to však pretože som dopadla na mäkký koberec.
Tak veľmi by som si priala vedieť na ňho zabudnúť.Prečo sa všetko obracia proti mne?Prečo osud robí všetko preto aby moje srdce ešte viac krvácalo?
Zobudila som sa na zvuk televízie.Počula som ako sa dvaja ľudia hádajú a zdalo sa mi to ako nejaká telenovela.Bolo mi príjemne teplo a cítila som na sebe deku.Rozlepila som oči a uvedomila som si že sedím na veľkej červenej pohovke.
"Kde to som?"Povedala som rozospato.Všimla som si ako Yetty zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa.Ležala presne vedľa mňa a nohy mala vystreté.V ruke držala čaj a tiež bola zakrytá krásnou ružovou dekou.
"U mňa predsa Prudence!Konečne si sa zobudila."
V tom som si spomenula na všetky veci čo sa mi stli pred mojím skolabovaním.Spomenula som si na všetky tie spomienky, na všerky obrysy jeho tváre a horlivo som zakrútila hlavou aby som vyhnala tieto myšlienky.
"Yetty!Som taká rada že si ma nevyhodila na ulicu po tom divadielku čo som ti spôsobila."Zasmiala som sa.Pozrela som sa okolo seba.Vyzeralo to tu neuveriteľne útulne.Červená kožená pohovka sa krásne vyjímala v strede obávačky a hneď oproti nám svietila krásna, plochá LCD televízia.Bola oveľa vúčšia ako tá naša malá bedňa.
Vedľa bolo okno ktoré však bolo zastreté.
Už bude asi noc, pomyslela som si.
"Prečo by som ťa mala vyhodiť?"Zasmiala sa spolu somnou.
"Ja ťa chápem.Každý máme iný spôsob lásky k Billovi.Niekto sa na ňho musí pozerať neustále, ako napríklad ja a niekto ho radšej má ukrytého len vo svojej hlave."Usmiala sa na mňa.Tiež som sa usmiala.
"Krásne si to povedala."Pochválila som ju.
"Ďakujem."Odpila si z čaju a pozrela na malý stolík pred nami.
"Napi sa aj chceš.Tamtá šálka je tvoja."Kývla hlavou ako gesto že si môžem šálku zobrať.Natiahla som sa po ňu a s chuťou som si usrkla.
"Kde máš vlastne rodičov Yetty?"
"Odišli na víkend preč.Spolu s mladším bratom."
"Tiež máš mladšieho súrodenca?"
"Áno...je to otrava."Zachichotala sa.Ja tiež.
"Koľko máš vlastne rokov?"
"Sedemnásť."Prekvapilo ma to.Vyzerá až priveľmi vyspelo na svôj vek.Povedala by som že je odo mňa staršia.
"Nevyzeráš na to."
"Ja viem.To mi hovorí každý."Otočila hlavu a začala pozorovať film ktorý práve išiel v televizii.Tiež som sa zapozerala.Cítila som neuveriteľný pokoj v duši ale aj napriek tomu som mala pocit že moje srdce krváca stále viac a viac.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama