Svet za mojou stenou (17.časť)

5. října 2011 v 18:05 | Mooniness.
Sedeli sme spolu dlho do noci.Rozprávali sme sa o veľa veciach a pritom sme pokojne pili višňový čaj.Pozerali sme v televizii nejakú hlúpu telenovelu a museli sme sa stále smiať nad nedomysleným dejom a hlúpymi postavami.
Pomali sme zaspávali pri tichých zvukoch z televízie keď som započula Yettin hlas.
"Prudence?"Šepla.
"Áno?"Hovorila som ticho a rozospato.
"Aj ty niekedy snívaš o tom že sa s Billom stretneš?"Prekvapilo ma to.Takúto otázku som nečakala.
"Ja..."Nevedela som čo mám povedať.V mojom vnútri sa odohrával neuveriteľne krutý boj srdca s rozumom.Srdce mi vravelo že sa s ním túžim stretnúť, že je to jediná vec ktorú v živote naozaj chcem.Je to jediná vec po ktorej tak veľmi túžim, je to vec pre ktorú by som zomrela keby to bolo potrebné.Tak veľmi by som si to priala že toén pocit chcenia je neopísateľný.
Ale rozum vraví niečo úplne iné.Vraví mi že by nebolo bezpečné pre mňa samú sa s ním chcieť stretnúť.Je to až príliš riskantné až príliš by mi to ublížilo.Je viac ako možné že Bill si na mňa už nepamätá a aby som na tom nebola ešte horšie ako teraz mala by som o ňom prestať snívať, prestať na ňho myslieť.Prečo ho neviem vyhnať zo svojej mysle?Pretože neviem či to chcem.
Po dlhej odmlke som sa nadýchla pripravená odpovedať na jej otázku.
"Ja..neviem."Chcela som povedať čosi úplne iné ale nedokázala som to.Nevedela som či je to správne.
"Ako to myslíš?"Spýtavo sa na mňa pozrela.
"To je jedno...ty by si chcela?"
"Túžim po tom od svojich dvanástich.A viem že sa s ním raz stretnem nech to stojí čo to stojí."
"Ako to vieš?"
"Proste to viem.Stretnem sa s ním."Začali mi tiecť slzy a modlila som sa aby to nebolo v tej tme vidieť.Otočila som hlavu smerom ku oknu a dala by som všetko za to aby sa na mňa teraz Yetty nepozerala.
"Prepáč..."Ticho sa mi ospravedlnila i keď neviem za čo.
Nechcela som nič povedať, viem že z môjho hlasu by sa dalo veľmi ľahko vyčítať že plačem.Len som mierne zakrútila hlavou.
"Neodpustíš mi?"Pozrela mi do tváre.Sklopila som pohľad.Som si istá že si všimla tie prúdy sĺz.Bolo by zbytočné pokúsiť sa ich zotrieť.Zdalo sa že nepochopila čo som tým pokrútením hlavou myslela.Chcela som jej tým naznačiť že sa nemá za čo ospravedlňovať.
"Nie tak to nieje!Ja len...prečo sa mi preboha ospravedlňuješ?"
"Pretože vidím ako sa kvôli Billovi trápiš."
"Tebe to nepríde divné?"Nerozumela som tomu že sa napriek tomu všetkému ku mne chová tak milo a nemyslí si o mne že som blázon.
"Prečo by mi to malo prísť divné?"Nechápavo sa na mňa pozrela.Neodpovedala som.
"Pozri.Poznám stovky takých ako si ty.Už niekoľko rokov som šéfkou fanklubu a niesi ani prvá a určite ani posledná."Usmiala sa.Úsmev som opätovala.Napriek tomu že som sa usmievala som vo svojom vnútri cítila bodavú bolesť.Takže niesom výnimočná.Som len jedna zo stoviek.Rozplakala som sa ešte väčšmi.
Yetty zahrešila a objala ma.Pridala som si ako keby bola ona tá ktorá je staršia.Pripadala som si ako malé dieťa čo potrebuje poľutovať.Plakala som jej na rameno a v rukách som žmolila jej tričko.
"A potom že ja som šialená."Zasmiala sa a potľapkala ma po chrbte.Má pravdu.Toto už hraničí s šialenstvom.
"Yetty môžem sa ťa voľačo opýtať?"
"Samozrejme."Mierne sa zasmiala.
"Ako to myslíš že by si sa raz chcela stretnúť s Billom?Je to možné?Dá sa to?"
"Neviem.Nejako sa to určite bude dať.Ja som si tým istá."
"Ako si môžeš byť taká istá?"
"Ja naozaj neviem Prudence.Vieš čo sa hovorí?Že keď niečo veľmi chceš tak sa ti to splní.Je to sila vôle."
"Nemôže sa predsa nejaký sen uskutočniť len silou vôle."To čo som vyslovila znelo skôr ako otázka.
"Môže."
"Ale ako Yetty?Ako si môžeš byť stopercentne istá?Ako to môžeš vedieť?"Chcelo sa mi kričať nie však do hnevu ale od smútku.Ešte vždy som žmolila v rukách jej tričko.Rameno mala celé mokré od mojich sĺz.
"Ja to jednoducho viem.Dôveruj mi dobre?Keď ja hovorím že niečo viem a že sa niečo stane tak je to pravda."Zasmiala sa.Na chvíľu som mala pocit že tým jej nelogickým a nesplniteľným cieľom verím.Ten však rýchlo zmizol.
Ani som sa nenazdala a moje unavené červené oči sa zavreli a ja som videla len čistú čiernu tmu.Zaspala som.
"Prue nevieš kde je Tom?"
"Viem."
"Tak kde?"
"Šiel sa zasa bozkávať s nejakým dievčaťom do tých rúriek.Vieš tých betónových."
"Samozrejme že viem.Bože to je idiot, zase nejakej zlomí srdce."Bill sa začal hrdeľne smiať.Milovala som jeho smiech.
"Ty by si to nikdy nespravil však?"
"Nie určite nie."Usmial sa a jemne ma pohladkal po ruke.Hneď na to mi naskočili zimomriavky.Očervenela som a mierne som sa usmiala.
"Durch den monsúúún."Začula som hlas.Otvorila som oči.Stále som však mala pred sebou ten sen.Dala by som čokoľvek za to aby som mohla cítiť jeho prítimnosť znovu.Nie.Bolo by to potom všetko ešte horšie.Pretrela som si oči a hlasno som zívla.
"Jéj už si hore!Prepáč ak som ťa zobudila svojim..spievaním.Ak sa to tak dá vôbec nazívať."Zasmiala sa.Ešte stále som si žmolila unavené oči.
"Bolia ťa oči?"Opýtala sa ma Yetty.
"Trochu..."
"To máš z toho plakania.Choď si ich vypláchnuť vodou.Tamto je kúpeľna."Ukázala prstom a ja som bez slova vstala a behom som vošla do kúpeľne.Umyla som si oči a obzrela som si samu seba v zrkadle.Vyzerala som príšerne.Pokúšala som sa nejako upraviť aby som vyzerala aspoň trochu ľudsky.V tom mi to napadlo.Načo sa snažiť vyzerať dobre keď to on nikdy neuvidí?Načo sa pokúšať byť dobre oblečená keď jemu je moje oblečenie ľahostajné?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama