Svet za mojou stenou (18.časť)

5. října 2011 v 18:06 | Mooniness.
Pozorovala som samu seba v zrkadle a videla som ako sa tvárim.Mala som v tvári priam zničujúci výraz.Rozhodla som sa že vyhnám myšlienky o Billovi z hlavy a začnem premýšľať o niečom inom.
Prvé na čo si moje myslenie spomenulo bol Mark.Mark!Úplne som na ňho zabudla!
Zaujmalo by ma či mu chýbam.On mi chýba určite.Chýbajú mi naše rozhovory pod bytovkou.Chýba mi jeho veselý smiech a jeho detský pohľad.Chýba mi jeho typické zamávanie na rozlúčku.
Aj keby som sa tam vrátila tak by to nebolo také ako predtým.Rozišli sme sa v zlom.On išiel vlastnou cestou ja tiež.
Kvôli mne sa s ním rozišla v zlom aj Linda.Nebyť mňa teraz by si šťastne nažívali.Boli by bezhlavo zamilovaní a šťastní.Priala by som si aby som im nebola ľahostajná.Dala by som čokoľvek za to aby bol človek ktorý by ma mal rád takú aká som.
Bill.
Prečo mi napadol on?Takto to nesmie byť.Takto to nemá byť.Nieje to tak správne.Mala by som si nájsť priateľa, milovať ho a neskôr s ním mať kopu detí a krásny domček so veľkou záhradou a krásneho veľkého psa a veľa peňazí.
"Prue?Si tam dajako dlho."Zatriasla som hlavou aby som vyhnala ten nával myšlienok a vyšla som von z kúpeľne.
No tak.Netráp sa.Nemá zmysel sa trápiť."Usmiala sa na mňa.
"Ale ja sa netrápim."Povedala som rázne.
"Trápiš!"
"Netrápim."
"Ale trápiš."
"Ale netrápim!"Protestovala som stále dokola.
"Nemusíš to predomnou tajiť.Ja som ti už povedala že to chápem."
"Ale..."
"Prudence prečo si to nepriznáš?Trápiš sa tak ako my všetci.Je to ľudské."
"Ja si...nepotrebujem nič priznávať."Sklopila som pohľad.Ja som si to už dávno priznala.Priznala som si to hneď ako som ho stratila.Nemám problém si to priznať.Mám problém priznať to ostatným.Nechcem v ich očiach vyzerať ako nejaký hlúpy slaboch.Ako niekto kto sa na niekoľko dlhých rokov upne na osobu s ktorou nemá šancu...že ju niekedy bude vidieť.Vidieť ju pred sebou tak ako to bolo voľakedy.
"Si strašne tvrdohlavá.A pritom dobre vieš že mám pravdu."Mala pravdu.Každé jej slovo bolo pravdivé.Každá veta ktorú vyslovila mi brala priamo z úst.Ale ja som sa až príliš bála na to aby som jej to priznala.A čoho sa vlastne bojím?Neviem.
"Stále nerozumiem tomu...ako si môžeš byť vždy taká istá že to čo vyslovíš je pravda."
"Pretože to tak je Prue."Nevedela som pochopiť jej spôsob rozmýšľania.Vedela všetko, vo všetkom mala pravdu a vedela to.Vedela že nemám šancu odporovať a že nemá zmysel sa s ňou hádať.
Prikývla som.Zdalo sa že moje gesto dokonale pochopila.
"Tak vidíš."
"Vidím..."začala som vetu.
"...Jeho!Všade!"Ucítila som že ma začali páliť oči.Rýchlo som si ich začala žmoliť aby z nich nezačali tiecť tie doterné slzy.
"Chápem ťa Prue a strašne rada by som ti pomohla ale neviem ako..."Podišla ku mne a objala ma.
"Ako to že ty sa netrápiš?!"Objala som ju tiež.
"Lebo verím..."
"V čo veríš?V absurdnú predstavu že sa s ním raz stretneš?!"
"Áno."
Zničene som sa zasmiala.
"Veď je to smiešne!"
"Nieje!Čo nevieš čo Bill vždy hovorí?Musíš veriť v svoje sny a všetky sa ti splnia!"Hovorí to Bill...ale prečo by to mala byť pravda?V mojej mysli sa zrazu spustil divoký prúd myšlienok.
Aj on mal absúrdny sen.Smiala som sa jeho želaniu, smiala som sa jeho cielu.Smiala som sa tomu keď mi povedal že bude raz slávny.Ale on svôjmu snu veril.Veril že to dokáže a bol si tým tak istý že sa zdalo ako keby to dopredu vedel.Akoby vedel čo sa stane v jeho budúcnosti.
Zdalo sa mi to také neuveriteľné.Je toľko kapiel ako sú oni tak prečo by mali práve oni preraziť?Museli by mať naozaj obrovské šťastie.
"Nestačí veriť..."
"Veriť je tá najdoležitejšia vec!Treba hlavne veriť!"Pri jej rozprávaní dala dôraz na slovo "hlavne".Ako keby to bolo nejaké posvätné slovo ktoré treba vysloviť s úctou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama