Svet za mojou stenou (27.časť)

5. října 2011 v 18:16 | Mooniness.
Nevšímali si ma.Snažila som sa odstrčiť ich ale nakoniec chytili aj mňa.
"Aj ty si zamilovaná do tých buzerantov čo?"Naoko sa zasmiali a zhodili ma na zem.Neviem prečo ale nevadilo mi to.Vadilo mi že ešte stále ubližujú Yetty a ja s tým nemôžem niť urobiť.Tak veľmi by so m si priala aby som tam miesto Yetty bola ja, tak veľmi by som si priala aby teraz neležala na zemi.
Ležala som sa chladnom betóne a chcela som vstať.Hneď na to ma však jeden z nich sotil zase.
"Už...už dosť."Kričala Yetty zatiaľ čo jej tá partia ubližovala.
"Hej už by sme mali prestať."Povedal jeden z nich.Ich vodca sa na ňho povýšene pozrel a prikývol.Než som sa stačila obzrieť utekali preč.Horko-ťažko som vstala a pozrela som sa na Yetty.
"Si v poriadku?"Nebola v poriadku.Plakala a na niektorých miestach na jej tele sa objavili škvrny od krvi.Slzy jej stekali po tvári a vyzerala že ju to naozaj bolí.Keď som sa na ňu pozerala srdce ma bolelo, zo všetkého najviac som si priala aby som bola na jej mieste a aby ona bola tá menej zranená.
"Zavolaj...políciu."Keď hovorila ťažko kašlala.Uvedomila som si že nemôžem zavolať políciu.Z jednoduchých dôvodov ktoré mi moji rodičia opakujú celý môj život.
"Prepáč ale to nieje dobrý nápad.Poď si sadnúť na lavičku."
"Prečo nie?"Keď sa ma to pýtala snažila som sa ju zdvihnúť a preniesť na drevenú lavičku na ktorej sme sedeli predtým.Nebola až tak priveľmi ťažká ako som si predstavovala ale aj tak to pre mňa bolo cekom obtiažne.
"Tak povieš mi to Prue?"
"No...je to pre bezpečie...mňa a mojej rodiny.To je na dlho.Keby som im povedala moje priezvisko...hneď by vedeli kto je môj otec a on mal s políciou pár problémov."
"Aha.To je mi ľúto Prue.Toto im nedarujem.Uraziť tú najlepšiu skupinu na svete a neospravedlniť sa!" Zdalo sa ako keby jej bolo to že jej tak veľmi fyzicky ublížili ukradnuté a to by jej malo vadiť najviac.Všimla som si že pri jej horlivom rozprávaní detinsky vykopla nohou do vzduchu aby ukázala ako tým chlapcom ublíži.Hneď po tom vykríkla bolesťou a škaredo zahrešila.
"Yetty!Prosím ťa nerob hlúposti."
"Naši ma zabijú.Budú sa pýtať kto mi to spravil.Modriny mám snáď všade."Zdalo sa že každú chvíľu začne zase plakať.Vyzerala tak zraniteľne.Mala som neuveriteľnú chuť ísť za tým gangom a poriadne im vynadať i keď som vedela že to nemá zmysel pretože sú stokrát silnejší ako ja.
"Povedz rodičom že je to moja vina.Že som ta sotila na zem alebo voľačo také."Nechcela som v žiadnom prípade aby za to obvinili Yetty.To proste nešlo.
"Nie to nepoviem ani keby si ma prosila!Poviem že som škaredo spadla.Na zem.Zo schodov."
"Si si istá že nechceš povedať že za to môžem ja?Mne to nebude vadiť, naozaj Yetty."Rukou som ju jemne chytila za kolenu.
"Au!"
"Prepáč."Hneď som svoju ruku zdvihla a položila si ju na svoje kolená.
"Snáď sa mi to zahojí než bude koncert."Zlomyselne sa pousmiala.
"Ozaj.Povieš mi už čo také si vymyslela?"
"Nie nepoviem.Neskôr uvidíš."Mierne a chrapľavo sa zasmiala.Zdalo sa že telo je ešte vždy bolelo.
"Fajn ale dúfam že to nebude nejaká hlúposť."
"To by som mala povedať skôr ja tebe.Na svôj vek si dosť...mladistvá."Zasmiala sa.
"Chcela si povedať detinská?"
"No vlastne áno.Ale je to zlaté."Usmiala sa na mňa.Ja som sa s chuťou zasmiala.Nikdy som nebola takáto.Vždy som sa správala ako tá rozvážnejšia a tá rozumnejšia a staršia.Vždy to tak bolo.Jedine pri Yetty sa cítim ako nejaká malá nevychovaná pubertiačka a páči sa mi to.
A však pri predstave že Bill stojí rovno predomnou ma zamrazilo.Nevedela som si vôbec predstaviť aké to bude.Či to bude dobrý pocit alebo zlý.Mojou mysľou sa však premávali len tie negatívne pocity z ktorých som mala tie najväčšie nočné mory.
Predstavila som si ako stojím medzi obrovským húfom mladých dievčat ktoré jačia ako o život a v rukách držia obrovské transparenty.Všetky snívajú o tom že si ich práve on všimne.Kričia názvy pesničiek a keď on rozpráva tak ho nepustia k slovu svojím kričaním.Bill sa však nepozrie poriadne ani na jednu, pozerá sa na nich hromadne.Sú to všetko fanúšičky.Zaškatuľkoval si ich všetky do jednej veľkej krabice a nerobí žiadne rozdiely.Potom tam stojím ja.Vo svojich dlaniach zvieram Yettynu ruku a slzy tečú prúdom.Nakoniec skolabujem a pokazím Yetty celý jej zážitok z koncertu.
"Čo je ti Prue?"Yetty si asi všimla že som sa zamyslela.
"Nič..nič mi nieje."
V mojom vnútri kraľovala obrovská nerozhodnosť nad tým či ísť na ten koncert alebo nie.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama