Svet za mojou stenou (29.časť)

5. října 2011 v 18:19 | Mooniness.
Prespala som celý jeden deň.Zobudila som sa na zazvonenie svôjho, vlastne nie tak úplne svôjho mobilu.Vonku bola ešte tma, boli asi tri hodiny ráno.Neobťažovala som sa pozeraním na displej a zisťovaním kto sa snaží sa somnou skontaktovať.
"Haló?"Zamrmlala som.Možno ma nebolo ani počuť.
"Prue?Si tam?"Počula som tam Yetty.Bola ako vždy veselá.
"Stalo sa niečo?Prečo mi voláš o takejto hodine?"Moje myslenie stále nepracovalo tak ako malo, bolo ešte v stave absolútneho spánku kedy nevedelo rozoznať čo je sen a čo je skutočnosť.Čím viac som však počula jej hlas tým viac som sa prebúdzala.Jej hlas mi dodával energiu.
"Ty spíš?Prepáč ak som ťa zobudila.Prue rýchlo vstávaj a obliekaj sa!"
"Prosím?"Chytila som sa za čelo.Oči sa mi zatvárali a mala som obrovskú chuť znova zaspať a zobudiť sa až poobede.
"Pohni si ak to chceš stihnúť!Koncert začína o chvíľu!"Hneď ako jej úpsta vyslovili túto vetu moje srdce sa prudko zastavilo a zdalo sa ako keby spravilo aspoň trojité salto.Keď som prespala celý deň ani vo sne by mi nenapadlo že ten koncert je už tu.Nikdy by mi nenapaldo že to príde tak skoro.Nebola som pripravená.Nebola som ešte pripravená ho vidieť, nebola som pripravená na tú bolesť, nebola som pripravená na to čo sa tam bude diať.Nevedela som či chcem byť pripravená.Priala som si vrátiť sa o týždeň dozadu a zaseknúť sa v tom čase navždy.
"O...o chvíľu?"Zopakovala som to čo povedala Yetty a nemohla som uveriť tomu čo povedala.Nechcela som tomu uveriť.
"Áno o chvíľu Prue.Čakám ťa pod vchodom do hotela dobre?"Nemo som prikývla aj keď to Yetty nemohla vidieť.
Musela som doslova donútiť svoje telo aby vstalo a oblieklo sa.Mala som pocit že vôbec necítim svoje končatiny a jediné čo robím je že prenáchávam svôj mozog aby im prikazoval čo majú robiť zatiaľ čo ja premýšľam o tom ako uniknem tomu citovému vyvrcholeniu ktoré nechcem ani za svet cítiť.Bola som si istá že ak ho uvidím stáť rvono pred sebou, zdravého a živého Billa z mäsa a kostí najprv tomu nebudem môcť uveriť.Dúfala som v to že tomu neuverím.Bála som sa že si to moje telo uvedomí, že Bill tam naozaj stojí.
S kamenným výrazom v tvári som čo najpomalšie šla dolu schodmi ako keby som dúfala že sa zaseknem uprostred chôdze a už nikdy sa nerozhýbem.Každá sekunda pre mňa bola ako hodina a každý krok som robila s maximálnou ťažkosťou a mala som pocit ako keby každý prst na mojej nohe vážil aspoň tonu.Spolu boli neuveriteľne ťažké, bolo takmer nemožné ich zdvihnúť.
Po neskutočne dlhej dobe som sa dostala ku vchodu.Yetty si hneď všimla môj zdrvený výraz.
"Bude to v poriadku Prudence.Neboj."Usmiala sa a chytila ma za ruku.
Ona nevedela aké to je.Nevedela aké to je niekoho milovať a brať ako samozrejmosť to že ho môžem vidieť každý boží deň.Potom ho stratiť navždy a ľutovať toho že som si necenila tie dni keď som ho mohla mať pri sebe.Keď som sa s ním mohla rozprávať a debatovať o všetkom možnom.
Nútene som a na ňu usmiala a cítila som v nej neuveriteľnú oporu.A však strach ktorý sa vo mne práve odohrával by nedokázal napraviť ani ten najlepší čarodejník, ani tá najväčšia opora čo by pri mne stála.
Pomali sme sa blížili k aréne kde sa malo toto všetko odohrať.Nevedela som či sa mám pozerať radšej okolo seba či by som ho náhodou nezhliadla alebo či sa mám pozerať do zeme aby som sa náhodnému zahliadnutiu vyvarovala.
Miesto mňa rozhodli moje oči.Chceli ho vidieť.Pozerali sa všade naokolo no nič viac než tisícky mladých a pobláznených fanúšičiek nevideli.
Už pomali svitalo.Slnko sa neústupne predieralo pomedzi oblohu a ja som videla čoraz viac a viac okolie okolo seba.Sedeli sme s Yetty vo veľmi dlhej rade a zdalo sa že naozaj pozná každého fanúšika v tomto meste.S každým sa dala hneď do reči a každého horlivo pozdravila a hneď po tom objala.
Ja som tam len ticho sedela a pozerala som sa na špičky svojich chodidiel.Snažila som sa súperiť s tým strachom ktorý sa vo mne odohrával.Aj keď som vedela že to nemá zmysel pretože srach bol príliš intenzívny.
"Prosím Prudence maj dobrú náladu sprav to pre mňa.Viem že je to pre teba ťažké ale prosím, naozaj ťa prosím raduj sa.Uvidíš ho.Uvidíš osobu ktorú tak veľmi ľúbiš, uvidíš jeho o ktorom toľko snívaš a uvidíš že i keď to bude bolieť budeš šťastná.Tak sa takto netvár dobre?Všetko bude dobré a všetko bude v poriadku ver mi."Yetty ma držala za ruku a na tvári sa jej zjavil mierny úsmev.Jej slová ma síce potešili ale mala som pocit že je to ešte horšie.Jej slová spôsobili že som si uvedomila že ho naozaj uvidím.Že to nebude len prelud či sen.Bude to číra a čistá skutočnosť bez akýhkoľvek predstáv či napodobenín.
Neuveriteľne rýchlym pohybov som si pretrela oči aby om sa uistila že ani jedna slza sa nedostane mimo mojich očí ktoré tú lanú tekutinu už už chceli vypustiť von.
"Ja...ja ti verím Yetty.Ale mám strach."Priznala som.
"Neboj sa.Ja som tu s tebou."Objala ma a ja som si omotala ruky okolo jej bokov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama