Svet za mojou stenou (5.časť)

5. října 2011 v 17:51 | Mooniness.
Na čo to všetko je?K čomu to je dobré?Byť zamilovaná do niekoho koho nikdy neuvidím a nikto mi ani neuverí že som ho niekedy videla, dotýkala sa ho.Niekedy sa mi zdá ako keby som si to všetko len vymyslela.Ako keby to bola len nejaká moja ilúzia, môj sen ktorý som si prisnila a tak veľmi sa do ňho vžila že sa mi zdá skutočný.
Začula som kroky a tiché vŕzganie snehu smerom ku mne.Zdvihla som hlavu a uvidela Marka.
"Čo tu robíš?"Opýtal sa tým svojím nechápavým tónom a k tomu nahodil jeho typický detský výraz.
"Sedím na zadku si slepý?"Nemala som chuť a s ním rozprávať.Chcem tu len tak sedieť a pozorovať okolie.Chcem tu zomrieť a už na nič nemyslieť.
"Ochorieš keď budeš takto sedieť na tom studenom snehu.A ešte k tomu sa opieraš o ten zamrznutý strom.No tak vstaň."Natiahol ruku a ja som sa jej chytila.V tej chvíli som si uvedomila význam vety "Podať pomocnú ruku".On je moja záchrana.On je ten pri ktorom niesom len bábka s veselou maskou na tvári, pri ňom som človek.Pri ňom sa nebojím ukázať že ma niečo trápi.Mark sa natiahol a ja som automaticky vstala.
"Prepáč že som k tebe taká...hnusná."
"To nič.Ty si proste taká."Znova sa zasmial.
"Mark vysvetli mi niečo."
"Áno?Čo?"
"Ako je možné že si taký veselý?To ťa nič netrápi?"
"Samozrejme že trápi."
"A čo také?"
"Tvoja sestra.Veď vieš.Ale nemá zmysel sa o tom rozprávať ono sa to už nejako vyrieši."
Pozrela som sa na ňho chápavým výrazom.Naozaj som vedela o čom hovorí.Voľakedy, asi pred troma rokmi som si hovorila to isté čo on.Ono sa to už nejako vyrieši.Nevyriešilo.Len som si to nahovárala lebo som si myslela že ma to ukľudní a dokonca som si myslela že sama seba presvečím že mám pravdu a budem šťastnejšia.Takéto nahováranie vydrží asi rok, potom už človek vie že si to len on sám nahováral a nič z toho nieje pravda.Bill bol na titulkách novín a časopisov čoraz častejšie, kam som sa pozrela tam som ho videla, každý vedel kto to je a každý túžil sa s ním stretnúť.Je to šialenstvo.A ja závidím tým dievčatám ktoré môžu stáť pár metrov od neho a kričať z plného hrdla.Nie preto že by som nemohla aj ja, ale preto že by som to nedokázala.
"Čo sa stalo?Si nejaká tichá."
"To...to nič.Mala by som už ísť domov, stmieva sa a Linda bude mať starosti."
"Fajn.Maj sa."Usmial sa na mňa tým najdetinskejším úsmevom aký som kedy videla a zamával rukou.
Zakývala som mu tiež a smutne som sa vliekla po ceste domov.Stále som mala pred sebou jeho tvár, jeho tvár keď bol ešte dieťa, keď sme boli obidvaja malé deti.Bill sa zmenil, vyzerá dospelejšie, on dospel.Má krásnych 20 rokov a ja tiež.Obidvaja už máme pubertu za sebou, určite už ani nevie ako som sa volala.
Mark má pravdu.Mala by som na ňho prestať myslieť a normálne žiť ďalej.Žiť život ako každý druhý človek na svete žiť svôj život.Netrápiť sa s tým čo bolo ale myslieť na to čo bude.
"Lenže ja viem čo bude a preto sa toto všetko deje."Pošepla som sama sebe.Nič nebude.Všetko bude tak ako doteraz.A to je na tom to najhoršie.
Bola už tma a ja som mala pocit ako keby mi sneh čo mám pod nohami svietil, dokonca sa ligotal.
Bol to krásny pohľad.Zostala som stáť uprostred chodníka a pozerať sa na lúku čo máme pred našou bytovkou.Stála som a ticho som sa pozerala na ten sneh ktorý bol krásny ako obrázok.Okolo mňa už nebola ani noha všetci už boli zalezení vo svojich bytoch, bola som na celej ulici sama.Bolo tam také ticho že som počula svôj vlastný dych.
Na chvíľu som mala pocit že sa zastavil čas.Že Bill stojí rovno vedľa mňa a pozerá sa na lúku spolu somnou.Že spolu ticho pozorujeme tú krásu a sme radi že máme jeden druhého.Otočila som sa.Nikto tam nebol.Bola som tam sama tak ako keď som prichádzala.
Sklamane som otvorila vchodové dvere a vkĺzla som do výťahu.Pozerala som sa celý čas do zeme a mala som pocit že sa mi každú chvíľu začnú kotúľať slzy po tvári.
Vystúpila som z výťahu a pomali som otvárala dvere domov.
"Prue!Kde si toľko bola?Mala som o teba strach!"
"Hovoríš ako keby som nikdy nebola takto neskoro vonku.A vôbec čo ti je do toho kde som?Staraj sa o seba."
"Hocičo sa ti mohlo stať!"
"Fajn, nechovaj sa ako keby si za mňa bola zodpovedná.Idem si ľahnúť, čau."Odfrkla som a vrútila som sa do detskej izby.S topánkami, vetrovkou a nohavicami som sa rozvalila na posteľ a priala som si len jediné.Zaspať a už na nič nemyslieť.Zavrela som oči.
Bol tam.Bola tam jeho mladučká detská tvár, taká akú mal keď sme sa spoznali.
"Prue budem slávny!"
"Bill nechcem povedať že ti to neprajem ale nieje trochu skoro aby si niečo takéto hovoril?Ja len nechcem aby si bol sklamaný ak ti to nevyjde."
"Vyjde mi to!Podarí sa mi to!Budem slávny uvidíš.S Tomom sme nedávno mali naše prvé vystúpenie."Musela som sa usmiať.Bola som rada že sa mu podarilo vystúpiť pred ľuďmi.
"A aké to bolo?"
"Hrali sme síce len pred piatimi ľuďmi ale mal som pocit že sa im to páčilo."Usmieval sa ako slniečko.
"To som rada Bill.Dúfam že ich bude v budúcnosti oveľa viac."Obidvaja sme sa od srdca zasmiali.Už vtedy som do ňho bola tajne zamilovaná.Zistil to až neskôr.
Keď som konečne prestala rozmýšľať nad spomienkami a spomínať na to aké to bolo keď som sa s ním mohla normálne rozprávať som zaspala.Bol to nekľudný spánok, stále som sa prevaľovala zo strany na stranu a počula som ako sa ma Linda snaží zobudiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama