Prosinec 2011

A čo ten posledný dielik?

24. prosince 2011 v 0:27 | Mooniness. |  Heaven.
Stalo sa to asi pred mesiacom.Sedela som v kresle a oproti mne sedela moja najlepšia priateľka.
Napadlo mi...čo ak?
Čo ak...
V očiach som mala slzy.
"Viki?"
"Áno?"
"Hanbíš sa za mňa?"Srdce mi začalo biť rýchlejšie pretože som sa bála odpovede.Predsa len..čo ak je môj výzor až príliš extrémny?Nevkusný?
Ani nie o pár sekúnd som sa dočkala odpovede.
"Sofi ty...si iná.To predsa obe vieme.Ľuďom tu, to môže pripadať zvláštne možno až smiešne.Samozrejme nie každému, to je jasné.Lenže ja ťa poznám už príliš dlho na to aby som videla tvoju prirodzenosť aj napriek tomu že ju tam veľa ľudí nevidí.Vidím na tebe aká si krásna a neviem si ťa inak ani predstaviť.A to že po nás pozerajú keď ideme po ulici ma nezaujíma, mám predsa vedľa seba svoju krásnu Sofi.A takú ťa zbožňujem."
Od tej chvíle premýšľam úplne inak.
Vždy som svojich priateľov milovala z celého srdca.Tentoraz ich však beriem ešte menej ako samozrejmosť a ešte viac ako ten najvzácnejší klenot.
Avšak priateľmi nemyslím kopu ľudí ktorí o mne takmer nič nevedia ani ľudí ktorých by som poznala rok-dva.Ak som tých ľudí nespoznala v detstve tak si ich neviem pripustiť poriadne k telu.Ak áno, je to veľká výnimka.
Predstavujem vám tých najdokonalejších, najkrajších a najlepších ľudí na svete.Milujem ich z celého srdca a každým dňom viac.Vždy stoja na mojej strane rovnako ako ja vždy stojím na tej ich.
Odkedy sa v mojom živote stal veľký prevrat, mám pocit že do seba všetko zapadá.
Tým veľkým prevratom nazývam rozchod ktorý ma bolel veľa.Ešte vždy verím na osudovú lásku napriek tomu že som si myslela že už som ju držala priamo a pevne v rukách.Lenže oni pri mne stáli, pri každej jednej slze.Zbytočnej či dôležitej, vždy tu boli aby ma držali za ruku a snažili sa urobiť to jednoduchším.Mám obrovské šťastie že s týmito ľuďmi chodím do školy, tým pádom s nimi môžem byť každý deň.
Pred dvoma dňami sme mali náš prvý výlet po piatich rokoch.Sedela som v štyroch sedadlách oproti sebe spolu so svojimi najbližšími priateľkami.Za mnou sedeli spolužiaci (nemám rada to slovo, znie to veľmi neláskyplne) a vedľa ďalšie dve.
Celú cestu som si pospevovala obľúbené pesničky tak nahlas ako sa mi chcelo, smiala som sa len tak z ničoho nič alebo som jednoducho hovorila ako veľmi ich ľúbim.A každý z nás mal možnosť byť sám sebou.Aj ju využil.
Nikto sa nemusí pretvarovať či kontrolovať svoje chovanie.
Si sám sebou?Tak si perfektný.
A tak to je.
Všetko do seba zapadá až na posledný kúsok.
Avšak kto vie, nájdem ešte svojho princa aj keď ho už tak veľmi netreba?:)

Prečo vcelku normálny človek vlastne nieje vcelku normálny.

13. prosince 2011 v 16:53 | Mooniness. |  Heaven.
Nedávno, vlastne včera, keď som odchádzala domov zo stretnutia s mojou najlepšiou priateľkou, som si narátala presný počet peňazí na kúpu lístka na autobus.Presnejšie, 45centov.
Držala som ich v dlani a vybrala som sa na zastávku.Bolo veľmi chladno tak som chcela mať celé to čakanie a kupovanie lístka čo najskôr za sebou.
Stlačila som studené tlačidlo určené na výber a vložila som peniaze do automatu.Automat ich odmietal zobrať a ja som príliš zbabelá na to aby som šla bez lístka a musela znášať škodoradostný pohľad revízora.
Vrátila som sa teda do nákupného centra a vybrala som sa k najbližšiemu stánku.Na moje prekvapenie bol zatvorený.Presnejšie, predavačka mala prestávku.
Či krátku alebo dlhú to neviem, na dverách vysel obrázok s nápisom "Vrátim sa o" a pod nápisom boli ručičkové hodiny.Zasmiala som sa v duchu sama pre seba.Ja neviem ručičkové hodiny.
Posadila som sa na lavičku a rozhodla som sa že skrátim čas čakania tým že sa pripojím na wifi.Napísala som status ktorý znel ako "V takýchto chvíľach ľutujem že som sa nikdy nenaučila ručičkové hodiny." (ospravedlňte ma ak som to napísala nesprávne, nepamätám sa ako to presne bolo).Nemyslela som to však nijako tragicky alebo zle.Pripadalo mi to komické.
Avšak reakcia ľudí ma prekvapila.Začali ma ľutovať, dokonca mi pár ľudí napísalo do správ uštipačné poznámky.
Mne to však nikdy nepripadalo ako niečo zlé alebo niečo na čom by bolo niečo vtipné.Skôr v niektorých situáciach sa sama na sebe rada zasmejem.
A viete čo?
Neviem pískať.Ani lúskať.
A ani deliť.Vážne.
Nikdy som nevedela deliť aj keď sa ma to snažilo veľa ľudí naučiť.Neviem to.
Možno je to preto lebo som nemala chuť sa to skutočne naučiť.Nič z toho.
Ale ako vidíte, žijem ako každý druhý človek.Nehovorím to preto lebo sa mi tieto fakty zdajú smutné alebo hodné ľútosti.Alebo dokonca že by mi sťažovali život.
Nie vážne nie.
Ja žijem normálne, predstavte si.
A to že som o tom napísala článok neznamená že potrebujem vaše predlhé vysvetlenia a snahu ma to naučiť.
Keď sa chce, všetko ide.Tým sa v živote riadím a nikdy ma to nesklamalo.
Ak budem chcieť, naučím sa to a budem ako "každý normálny inteligentný človek".
Och.Ja pravdepodobne nie som každý normálny inteligentný človek.
Do pekla.Asi ma teraz nebude mať nikto rád.Pretože neviem deliť a neviem ručičkové hodiny.A neviem pískať a lúskať a tiež neviem veľa ďalších vecí.
Dúfam že vás tieto veľmi dôležité fakty zaujímajú na ľuďoch natoľko že tomu venujete čas zbytočnou ľútosťou.



Ničota.

9. prosince 2011 v 21:57 | Mooniness. |  Heaven.
Svetlo zaslepuje môj pohľad dopredu,
hľadám aspoň jeden stratený tmavý kút.
Je toto skutočný odraz môjho bytia?
Je toto skutočný odraz démonov čo sa na mňa rútia?
Kričím "Drž ma, zachráň ma nech môžem otvoriť oči."
avšak niet tu nikoho kto moju zbabelosť zničí.
Neopúšťaj ma, tak veľmi prosím
nenechaj ma osamote, nezober mi to čo mi dalo život.
Žobroním zbytočne, to čoho som sa obávala je už dávno vykonané
a všetky moje hriechy sa stávajú špinavšími,
až sa v nich moja existencia stratila úplne.
Skôr než doznejú posledné tóny,
skôr než doznie tá najkrajšia melódia
skôr než odbijú nekompromisné zvony
prosím, zachráň ma,
zatiahni ma na to najtmavšie miesto
aby som znova žobronila o pošpinenie môjho bytia.
Hľa, čo to vidím?
Svetlo prestáva žiariť, teplota sa znižuje
tvoj sladký dych nás znovu zbližuje
a moje telo v preľaknutom kŕči,
čaká na finálny úder v tvojom náručí.