Leden 2012

Miznúci pôvab.

26. ledna 2012 v 19:54 | Mooniness. |  Heaven.
Nemožne, zas a znova beriem do rúk paletu,
hoc je moja tvorba zbytočná.
Môžem len dúfať že sa naše pohľady zapletú
Kto mi dosvedčí že je láska skutočná?

Snívať o popularite prostých veršov,
je to tá najkrajšia predstava.
Avšak stretnúť sa len s pozornosťou menšou,
to sa umelcom nestáva.

Túžba mi srdce do priepasti rúti,
trpko maľujem ruže modré.
Princezná vo veži, tá čo neprestajne smúti
Bože daruj mi niečo nekresťansky dobré!

Daruj mi slávu, daruj mi hriech v horúcom podsvetí,
obdaruj ma čímkoľvek čo ma osvieti.
Dožič mi tú najomamnejšiu slasť,
nech sa mi konečne podarí úľavu nájsť.

Hopla!Obraz zničil môj tieň.
Moje slzy sa menia na zakalenú vodu
Prosím už ten márnivý osud zmeň.
Budete svedkami veľkého zrodu!

Princezná tíško plače, narieka
odpusť mi ten žalostný spev.
A než zaznie pravda odveká,
vyžeň zo mňa všetok môj hnev.

Hnedé oči,ochráňte ma pred svetom
urobte mi bytie ľahkým.
Aby som cítila lahodný vzduch pred vzletom,
a všetko by bolo ako vtedy, ako predtým.

Princezná len hrdo vstala,
vždy robila to čo mala.
A zatiaľ čo chce okúsiť ten svet skazený,
kričí: "Zachráňte ma, som vo väzení!"

Ruže bez tŕňov.

7. ledna 2012 v 14:55 | Mooniness.
Čo je vlastne dokonalosť?
Je to snáď pocit?
Alebo stav nášho tela?
Je to snáď úloha?
Mojou mysľou už neprejde myšlienka zrelá.
Som snáď ten kto píše príbeh života vlastného?
Tak prečo padám, prečo nechávam ostatným pocítiť pocit výhry,
pocit chuti sťa jedla slastného?
Budem tancovať kým nepomriem, je snáď toto moja pýcha?
Nezastavuj ma, teraz už nie
teraz keď jediné čo mi dáva pocítiť život sladký
sú studené kvapky dažďa dopadajúce na moje úbohé oči.
Moja duša je zrkadlom toho najpochybnejšieho obrázku,
ale kto v tomto svete stratenom, ešte bojuje za lásku?

Krátky príbeh jedného zúfalca.

6. ledna 2012 v 22:56 | Mooniness.
Pomaly, precízne a čo najdetailnejšie sa snažila rozpamätať sa.
Každý detail, každý jeden moment.Každé jeho slovo, každý jeden bozk.
Aj ten najnepatrnejší pocit.Jeho slzy, jej úsmev, jeho úsmev a jej slzy.
Snažila sa tak veľmi že jej po čele začal stekať tenký prúd potu.Mohla robiť čo len chcela, nebolo to možné.Všetky spomienky sa jej zlali to jedného obrovského kašovitého celku.Jednej obrovskej škály chýb ktorých sa dopustila, chtiac či nechtiac.Jednej obrovskej škály pestrovarebných momentov ktorej nebolo konca.
"Je jednoduché obviniť ostatných.Avšak najjednoduchšie je obviniť seba samého."vravieval jej často.
"Avšak, ako môžem neobviňovať toho, kto to všetko vykonal?Kto načisto stratil rozum?"vyslovila otázku len tak do vetra.Odpoveď by možno prišla, nemala však odkiaľ.
Namočila do čistej vody štetec a následne ním naniesla farbu na plátno.
Malovala, len ona a jej trápenie.
Plátno bolo plné pastelových, jemných farieb.Zatvorila oči a na pár sekúnd by sa úbohému ľudskému oku zdalo že znehybnela.Avšak ľudský zrak je klamný, takmer ako naše myslenie.
Vdychovala vôňu čistého vzduchu, v jej mysli však ten vydýchnutý už s čistotou nemal nič.Videla ako z jej úst vychádzajú priesvitné obláčiky černosti, také temné ako jej ponuré vnútro.
Bude to takto už navždy?
"Navždy je prefíkané slovo."trpko sa zasmiala na svojich trúfalých myšlienkach.
Nepoučila sa snáď?Človek by si myslel že po toľkých krutých činoch by mala aj tá najneľudskejšia bytosť konečne dozrieť na to aby sa učila z vlastných chýb.
Cítila svoju prehnilosť tak zreteľne že mala odpor k dotýkaniu sa svojho tela.
Otvorila svoje unavené oči aby sa naďalej venovala maľovaniu.
Snažila sa čo najlepšie vytieňovať jeho nádherné črty tváre, také aké ich mala najradšej.Také ako keď ho videla prvý raz.Maľovala ako v tranze v čom sa po pomalých pohyboch štetca dostávala k očiam.
Svetlá hnedá s prímesou zelenej.
"Ako mätová čokoláda."rozplakala sa.Možno až prehnane.Hystericky.
Napriek tomu neprestávala tvoriť.Bola snáď bláznom?Alebo zúfalcom?
Jedno však vedela s istotou.Láske sa musí vyvarovať, dostala dar o ktorý sa musí podeliť a nie ho márniť v honbe za niečím tak ľudským.Niečím až príliš prirodzeným.
Dokončila posledné ťahy a s oddanosťou sa dívala na nedokonalé dielo.Rozhodla sa neprestať.Neprestane dokedy nebude výtvor perfektný, neprestane dokedy nevyprchá aj tá posledná kvapka jej energie.Jej nádeje.
Neprestane, pretože vie že je to jej poslanie.
Neprestane, pretože to nejde inak.


Už nikdy nie Miwako.

1. ledna 2012 v 22:27 | Mooniness. |  Heaven.
Pondelok 26.12

Pamätám sa na minuloročný Silvester.Sedela som za oknom a dívala som sa na ohňostroje.Moja mama s pohárom šampaňského v ruke prehodila:
"Rok 2011 má vraj symbolizovať zmenu."
"No to zvedavá."pokrčila som plecami.
V hlave mi napadlo toľko vecí.V tom čase som už mala začínajúci vzťah s niekým o kom som si myslela že to s ním vydrží naozaj veľmi dlho.Čakala som ale zároveň aj nečakala od nového roka veľa.Nakoniec však všetko bolo úplne inak ako som si predstavovala.Nikdy som neurobila taký krok dopredu, nikdy som sa neposunula tak veľmi ako tento rok.Už nikdy nebudem tou ktorou som bola predtým, mám pocit že tá minulá Sofia bola úplne iný človek.Jediné čo ma s ňou ešte spája je zasnenosť.To sa snáď nikdy nezmení.
Za tento rok som sa toho naučila mnoho.
Naučila som sa ako milovať každého, aké je to nádherné keď vidíte niekoho kto s vami nemá nič spoločné ale aj tak na neho hľadíte s láskou.Pretože je dokonalý.Taký aký je.
Naučila som sa ísť si za tým čo chcem robiť.Podarilo sa mi zo seba odhodiť kus bremena ktorý ma síce stále trochu drží ale verím že sa mi to podarí čoskoro odstrániť.Spievam.Pane Bože ja spievam!
Napriek tomu že to čo teraz napíšem bude znieť smutne, prosím vás nevnímajte to tak.Naučila som sa byť sama, naučila som sa nepotrebovať lásku ako takú.Vo vzťahu.Pretože pre mňa tieto veci asi skutočne nie sú.Sú pre ľudí ktorý vedia o ľudí prichádzať.Vedia tomu druhému dať slobodu.Vedia nekomplikovať.A to ja neviem.Avšak, nerobím z toho tragédiu.Až si ma láska nájde, nájde si.Ale nedúfam v to.

1.1.2012
Silvester je za mnou.
Vždy som si želala môcť byť posledný deň v roku s tými ktorých mám najradšej.A tento rok som tak aj plánovala urobiť.Pozvala som k nám všetkých svojich blízkych priateľov.
Mali sme sa stretnúť v centre mesta a odtiaľ sa vybrať ku mne.Avšak pár hodín po tom ako sme sa stretli som sa dozvedela že neprídu.Veľmi ma to mrzelo pretože som sa skutočne snažila.Aby sa mali skvelo.Bolo to pre mňa veľmi dôležité.
Spočiatku som sa snažila si to nepripúšťať.No a čo, tak neprídu.Potom som zavolala kamarátke aby som sa uistila či sa dostaví.Čosi sa vo mne zlomilo a rozplakala som sa.Len tak, potichu.Aspoň myslím.Mrzelo ma že...vlastne ani neviem čo presne ma toľko mrzelo.
Nebolo to preto lebo by bola moja snaha zbytočná.Áno snažila som sa, upratovala som, nakúpila som pre každého zvlášť to čo má rád, zabezpečila som ostatné potrebné veci, popasovala som sa s vlastnou posteľou (rozobrať ju bola naozaj ťažká úloha) a snažila som sa aby každý detail vyhovoval každému.Lenže robila som to rada, nie preto lebo by som za to vyžadovala poďakovanie alebo uznanie.Jednoducho som chcela aby sa cítili všetci skvelo.Pretože ak by sa skvelo necítili, mala by som pocit že som za to zodpovedná.
A tak som plakala.A vravela že mi to je ľúto.A pýtala sa tej najmilšej kamarátky po telefóne či príde aj tak.Aj keď nás malo byť viac a...a tak.Tešila som sa na to ako pôjdeme ku mne v skupine, ako sa budeme zabávať cestou domov.
Lenže zrazu som stála na zastávke, bola už tma a vyzerala som ako akási nepodarená mrkacia bábika.Zúfalo som sa snažila udržať slzy pretože ma premáhala osamelosť.Okolo mňa chodili skupinky ľudí ktorí sa zabávali a smiali a ja som v jednom momente stála úplne sama.Istá pani ktorá stála neďaleko odo mňa sa na mňa v jednom kuse dívala nepríjemným pohľadom.
Je to také podozrivé že je niekto smutný na verejnosti?!pomyslela som si.Nemám takéto situácie rada.
Nakoniec všetko dopadlo krásne.
Síce som prvý rok vo svojom živote zmeškala odpočítavanie ale nevadilo mi to.Asi päť minút pred polnocou sme sa šli von prejsť a strážili sme si čas aby sme prišli domov včas.Avšak kto vie prečo, keď na mojom mobile bol čas minúta pred polnocou, všade naokolo už vybuchovali prekrásne ohňostroje.
Bola som taká šťastná!
Myslela som na to aké mám šťastie.
Pretože som sa cítila taká voľná.Taká ľahká, bez jedinej príťaže, starosti.
Prv než som všetkých vyobjímala som zavolala svojej najlepšej priateľke.Tak veľmi ma jej slová zahriali pri srdci!
"Viki šťastný nový rok!Veľmi veľmi ťa ľúbim!"
"Och Sofi aj ja teba strašne-prestrašne ľúbim!Aj tebe!"
Ešte sme si povedali pár slov, bola taká šťastná!Asi tak ako ja.Ten krásny telefonát perfektne podčiarkol moju náladu.
Som taká rada že som prežila tento sviatok s ľuďmi ktorí tam boli.Krajšie to snáď ani nemohlo byť.
Silvestrovská fotka.Vážne nemám poňatia o čom som to hovorila ale aspoň vidieť aká som bola prešťastná:)