Hnedé oči (3.časť)

25. února 2013 v 13:34 | Mooniness.
Už je to deň.
Je to jeden celý deň preležaný na hnedej špinavej pohovke, zamorený v premýšľaní.
Kam asi išiel?Ako sa teraz má?
Dívala som sa na strop ktorý bol už mierne zožltnutý od cigaretového dymu.Keď to na mňa znova prišlo.Ten pocit bezmocnosti, ten pocit že nemám kontrolu nad tým čo sa deje.
Nemám kontrolu nad tým že sa neustále na niekoho upínam aj keď dobre viem že je to zbytočné.Že sú všetci rovnakí, že to nikdy nebude dokonalé.Že nemám kontrolu nad tým ako sa chovám, že nemám dosť odvahy a zároveň jej mám až príliš.Že som nikdy nemala kontrolu nad ničím čo sa stalo, že vždy všetko nabralo aj tak úplne iný spád než som chcela.
Nemám kontrolu nad vlastným šťastím ktoré som v skutočnosti nikdy necítila.
Natiahla som ruku aby som dočiahla na drevennú zásuvku ktorá bola len pár centimetrov od pohovky a vytiahla som z nej moju záchrannú páku.
Bol to malý vreckový nôž s tmavomodrou plastovou rúčkou ktorý som dostala po starom otcovi asi pred dvoma rokmi.
Fajn, vymýšľam si.Zdedila som ho po tom čo zomrel.Odvtedy ho tak volám.Záchranná páka.
Nazrela som na chodbu či náhodou neprišiel niekto z rodičov.Nikto však doma nebol tak som sa pobrala do kúpeľne.
Napustila som si vaňu vodou až po okraj, vyzliekla som sa a všetko oblečenie som nechala len tak pohodené na zemi.Vreckový nožík som položila na okraj vane a takmer apaticky som sa do nej ponorila.Chvíľu som len tak ležala a počúvala tlmené zvuky pod vodou.Robila som to tak vždy, bol to akýsi môj zvláštny rituál.
Vynorila som sa a spľasnuté mokré vlasy som si odhrnula z čela.Do jednej ruky som vzala nôž a druhú som otočila dlaňou nahor.Premkol ma ten zvláštny strach ktorý tam bol vždy keď som mala pocit že robím čosi čo by som nemala.
Hneď po strachu prišiel náznak výčitiek ktoré však ešte neboli až také silné.
"Prepáč dedko."zašepkala som.
Prešla som ostrým predmetom po žilách, najprv jemne a potom som začala robiť intenzívnejšie a intenzívnejšie zárezy.Bolesť som ignorovala, už dávno som ju prestala cítiť.
Položila som si ruky na okraje vane a oprela som si hlavu.Dýchala som zhlboka a vychutnávala som si to zaslúžené uvoľnenie po toľkej bolesti.
Koľko ráz som to už urobila?Koľko jaziev ešte bude zdobiť moje telo?Je to skutočne len zúfalý výkrik do ničoty, tak ako to všetci hovoria?
Je to predsa vyslobodenie.Priam cítim ako zo mňa všetká bolesť vytečie preč spolu s tmavočervenou krvou, urobí vo vode malý obláčik až sa celkom rozplynie.
A slzy?Tie tečú tiež.Možno prúdom, možno nie.Necítim ich, občas si ich ani neuvedomím.Moje cítenie je otupené, môj žiaľ zaniká v ničote.Aj keď v skutočnosti neviem za čím vlastne žialim.
Naša školská psychologička mi raz povedala že akonáhle zatúžim po slobode, znamená to že sa cítim byť väznená.Že ma čosi drží a túžba mi oznamuje že je čas sa niečoho nadobro pustiť a nechať to ísť.Posunúť sa ďalej.
Možno má pravdu.
Možno to niekde má svoje korene.Aj keď si už presne nespomeniem kde sa to všetko začalo.Stalo sa veľa vecí ktorých spomienky ma bolia, priam mučia moje zúbožené srdce a trhajú moju dušu na tie najmenšie, najsmutnejšie kúsky.
Ale nech sa snažím ako len chcem, neviem si spomenúť na konkrétny moment, na ten povestný kameň úrazu.
Možno to ani nechcem vedieť.
Neviem.
Neviem čo cítim.Neviem čo chcem.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dew Dew | Web | 25. února 2013 v 14:11 | Reagovat

Síce neviem, kolko si do toho vložila čistej fantazie a koľko relity, vtedy, keď si to písala....
Ale, poznám ten pocit voľnosti, pocit akého si naplnenia, keď si človek zanecháva spomienku po bolesti, po zmatku ktorí cíti. A toto je jediné vykúpenie. Hoci, ja som raz, alebo aj viac krát, cítila čište šťastie. Vďaka tomu. No zistila som, že moji demoni, boli šťastný, že robim niečo zle, ze sa ničim, a ja som cítila ich štastie, nie svoje. Moj strážny duch, mi sice našepkával (aj moje srdce) že je to nesprávna vec, no bolo to slnejšie.
Dnes sa s bolesťou a tými myšlienkami z ktorých občas mam pocit že sa zbláznim, zmierujem inak. :-*

Už nikdy, by som nič tak pochabé nespravila. Je to moje telo, ktoré mi slúži a nemože zato, že som bola vo veku, keď sa človek nevie inak vykúpiť. Stále ho čosi ťaží, nuti čosi hľadaŤ, ma milion otázok, nenormalny chaos.. Pre mna je dospievanie, najotrasnejším obdobím v živote cloveka. Pre to, čo človek musi vytrpiet a prežit, kym sa dostane na spravnu cestu, je uplne vyhrotený vo svojich nazoroch a ma vo všetkom jasno...

P.S a mimo moju uvahu ktorá nikoho nezaujíma...:)) Poviedka, je krásna. :-* Vieš, ako milujem, To ako píšeš. NESKUTOCNE!!! Fakt som stastna, že sem vždy neičo pridavas.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama