Hnedé oči (4.časť)

26. února 2013 v 16:32 | Mooniness.
Bola chladná zimná noc, pokiaľ si dobre spomínam tak snežilo.Nie tak husto ako si to možno mnohí predstavujú, dokonca nefúkal ani len jemný vánok.Snehové vločky tancovali z ľava doprava a zasa naspäť až kým nedopadli na zem a nesplynuli s bielou ligotajúcou sa prikrývkou.Aké rozprávkové.
Sama doma, ako obyčajne, som sedela pri okne a pozorovala to nádherné predstavenie.
Siahla som po krabičke cigariet a pomaly som šla na ešte nie tak veľmi zasnežený balkón.Bosými nohami som stúpila na ľadovo studenú zem až som mala pocit že som stratila kožu na pätách a všetok mráz mi prenikol priamo do kostí.
"Aký chladný môže byť človek aby nepocítil lásku?"šepla som do vetra.Vyzliekla som sa.Najskôr hrubý sveter, potom tenké čierne tielko a hneď po ňom riflové nohavice.Moje oblečenie zostalo ležať na kôpke na zemi zatiaľ čo ja som stála pred zábradlím len v modrej čipkovanej podprsenke a čiernych nohavičkách.
Bola chladná zimná noc, ak si dobre spomínam tak snežilo...
Zapálila som si cigaretu a silno som potiahla.Triasla som sa, tak veľmi som sa triasla.Snehové vločky dopadali na moju tenkú pokožku a všetky chĺpky na mojom tele boli zježené od nízkych stupňov v túto nočnú hodinu.
"Michael..."šepla som a potiahla som si z cigarety.
"Kde sa asi teraz nachádzaš."potiahla som si znova.
"Na čo asi myslíš..."
"S koľkými dievčatami sa zahrávaš tak ako práve teraz so mnou."uchechtla som sa.
Zahasila som cigaretu, zodvihla svoje oblečenie a pobrala som sa dnu.Steny, nábytok, všetko okolo mňa stálo presne na svojom mieste.Tento byt mlčal,tak ako by mlčalo všetko čo nemá dušu.
Mlčíš aj ty napriek tomu že si ľudská bytosť?
Vyšla som schodami hore a otvorila dvere do miestnosti ktorá ma desila zo všetkých najviac.Nie preto že by bola nevkusná alebo nebodaj strašideľná.Desila ma preto, lebo akonáhle ste do nej vstúpili videli ste každý prehnilý odraz mojej úbohej mysle.Každý temný kúsok môjho bytia, moju bolesť, moje trápenie.Moje umenie.
Dívalo sa na vás tisíc očí z obrazov ktoré kričali, nie, oni vrieskali samotné zúfalstvo.
Ľahla som si chrbtom na pichľavý koberec a dívala som sa do stropu.Bol oprskaný od rôznych farieb, najčastejšie však od čiernej a červenej.
Vystrela som ruky do výšky a hrala som sa že prstami chodím po stene plnej farebných škvŕn.Otočilasom hlavu smerom doľava a videla som jeden zo svojich najrealistickejších obrazov.Dievča stŕpnuté v panickom výkriku, odhaľujúc svoje ďasná ako si snaží vopchať ruku do úst.Možno sa snaží umlčať samu seba, možno sa na nič iné nezmôže od údivu.Kto vie.
Pane Bože!
Strhla som sa keď som uprostred ticha začula zvoniť telefón.Zodvihla som sa tak rýchlo ako to len išlo a utekala som čo mi nohy stačili, napriek tomu že ma chodidlá boleli od sily akou som dupotala najskôr po drsnom koberci a neskôr po strmých schodoch.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama