Hnedé oči(7.časť)

2. března 2013 v 14:13 | Mooniness.
Celý deň ani jeden telefonát, začínala som sa naozaj báť.Čo sa mohlo stať?Prečo mi stále vravel ako ma chce vidieť a teraz ma celý deň necháva v napätí?
Snažila som sa skrátiť si čas malovaním ale akosi som sa nevedela sústrediť.Robilo mi problémy už len hlúpenamiešanie správnych farieb, akoby to všetko robil niekto úplne iný a ja som bola niekde, na nejakom mieste ktoré je odtiaľto veľmi ďaleko.
Nezvládla som čakať.Zobrala som do rúk telefón a vytočila jeho číslo.
Nezdvihol.
Pokoj, hlavne pokoj.Nádych, výdych.
Druhý pokus.
Nezdvihol.
Kľud, možno nemá čas.Možno...Pane Bože.Rozmyslel si to.Mala som chuť sa schúliť na zem a potrestať sa za to aká som si dovolila byť trúfalá k osudu.Ako som si mohla myslieť že...?
Skús to znova, vravelo mi čosi.V kútiku srdca som cítila síce malý ale silný záblesk nádeje a...
"Haló?"
"Michael?"
"Áno?"
"Tu Isabell, vieš ja len...mali sme sa dnes..."
"Hej viem, mali sme sa stretnúť ale nevyjde to."Mala som pocit že sa scvrkávam na stále menšiu a menšiu až kým nezmiznem naplno v priestore.
"A..ako to?"
"Neviem.Jednoducho to nejde."
Ozvalo sa ticho.To najnepríjemnejšie ticho, tak veľmi studený chlad.
"No..tak sa maj.Prepáč."ozval sa ten nádherný hlas.
"To nič."vyšlo zo mňa automaticky.
Zostalo ticho, naozajstné ticho.Mučiace ticho, také ktoré má tú najvyššiu hlasitosť a snaží sa vám vykričať vašu bolesť priamo do tváre.Kľačala som na zemia zvierala v rukách mobil.Pokazila som to.
Pokazila som to..
Zostala som taká zaskočená že som len meravo stála na zemi, kolená sa dotýkali toho príšerného koberca a mňa to štípalo na pokožke.Po tvári sa mi kotúľali slzy a ja som po nejakom čase znova cítila absolútnu beznádej.V hlave mi výrilo tisíc myšlienok no zároveň v nej bolo absolútne prázdno.Mala som pocit že všetko čo sa stalo za posledné dva mesiace bol len sen, že som si to snáď vymyslela.Bola som zmätená, pocítila som znova ten trpký, bezútešný chaos.
Obliekla som si prvéčo mi prišlo pod ruku a prechádzala som sa po meste dlho do noci.Snežilo...
Chladná noc.Veľmi chladná, takmer ako v ten večer.Smiešne že ešte vôbec sneží keď už sa pomaly otepluje.
Ani počasie nedáva zmysel, uchechtla som sa.
V ten večer keď sa začalo to všetko...a takmer nič.
Ako sa mohlo čosi začať keď to nič neznamenalo?Bola to len krátka dejová línia, ako reklamy počas filmov.Čosi čo nemá žiadne posolstvo v tom čo sa skutočne odohráva, čo nemá s príbehom nič spoločné.Prinieslo vám to pobavenie, šťastie na malú chvíľu avšak realita je neodbytná.Realita bolí.Veľmi bolí..
Zastavila som sa na mieste kde sme sa voľakedy stretávali najčastejšie, ešte keď som mala pocit že moja detská zamilovanosť nebude nikdy opätovaná.A možno ani nikdy nebola.
V tom mi čosi napadlo.Býva asi dve minúty odtiaľto, pokiaľ viem tak jeho rodičia momentálne nie sú doma, mohol by sem prísť aspoň na malú chvíľu.
Bože, prosím chcem ho len zazrieť.Len uvidieť tú tvár, nič viac.Chcem len vidieť tie oči, chcem sa presvečiť či je skutočný.Zavolala som.
"Prosím, poď len na chvíľu sem, na naše miesto.."žobronila som.
"Nechce sa mi."
Zaskočil ma, nezvykol sa správať takto odmerane.
"P-prečo?"
"Ja som sa skurvene zhúlil a fakt sa mi teraz nechce chodiť za tebo, vážne si si vybrala najlepší čas.Ďakujem pekne."
Cítila som ako mi do očí vyhŕkli slzy a snažila som sa ich silou mocou udržať.
"Takže...takže neprídeš..."zúfalo som si želala aby to všetko bol len sen.Nočná mora z ktorej sa prebudím a znova sa budem cítiť ľahko ako pierko, znova budem každú sekundu prežívať s vedomím že tam niekde je chlapec ktorý možno...naozaj len možno cíti čosi podobné..
"Možno."vytrhol ma z myšlienok Mike.
"Ach.Tak ja tu počkám."povedala som poslušne a počula len pípanie po tom ako zložil.Cítila som sa akoby ma niekto oblial studenou, nie, ľadovou vodou.Nechcelo sa mi veriť tomu čo sa deje, veci mali taký rýchly spád..
Bolo asi pár minút pred polnocou keď som mu telefonovala naposledy.Mala som strach, avšak urobila by som čokoľvek len aby som ho mohla vidieť.
Po polhodine som mala prsty skrehnuté a zuby mi drkotali tak že som to nevedela zastaviť.Zabudol?
Hodina.Šestdesiat minút v absolútnom napätí.S uplakano tvárou som sa vliekla domov, cítila sa tak odmietnuto ako nikdy predtým.Tak zbytočne ako si to len ľudská bytosť vie predstaviť.
Nerozumiem.
Nerozumiem ničomu.
Len tomu čo cítim smerom k nemu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama