Hnedé oči (8.časť)

3. března 2013 v 23:17 | Mooniness.
Každým dňom pribudlo niekoľko jaziev, každou jazvou na mojom tele pribudla nová rana na mojej duši.
Chlad ktorý som cítila sa rozliehal po celej mojej mysli, bolo to akoby ma ovládala nejaká nová choroba na ktorú neexistuje liek.
Večer.
21:14.
Sústreďujem sa na uhasenie cigarety o moje zápästie.
Vchádzam dnu z balkóna a chystám sa maľovať.Prosím nebesá aby mi pomohli.
Beriem do rúk štetec, maľujem pomaly a nežne stále tie isté črty tváre.Úzke oči, husté mihálnice.Stredne veľký, mierne široký nos a plné hebké pery ani široké ani úzke.Pozostatky po detských líčkach, náznaky mužnej čeľuste.A ten pohľad..
Ten pohľad!
Agresívne som začala tvár rozmazávať, vylievať na ňu farbu čo sa len dalo, ten pohľad!
"Nenávidím ťa!Nenávidím!"kričala som trhajúc prvý obraz s tou najnevinnejšou tvárou akú kedy Boh stvoril.
"Nezaslúžim si lásku, nezaslúžim si aby si ma miloval tak prečo si sa tváril že to je inak?!"každé slovo sa mi dralo z hrdla tak silno až môj vreskot začínal znieť skôr chrapľavo než rezonujúco.Ničila som jeden obraz za druhým, panické, agresívne, dokonca aj veselé a šťastné tváre plné nádeje a pokoja.Každý jeden skončil roztrhaný na tie najmenšie kúsky, zničený na poznanie.
"Nemám nádej, nemám nič!Nech si všetci strčia do riti ich skurvenú lásku, nenávidím všetkých čo dokážu milovať!"
Brala som do rúk jedn farbu po druhej a postupne ich hádzala o stenu a robila stále väčšie a väčšie fľaky.
"Nenávidím všetkých ktorí sú milovaní!"
Modrá škvrna pomaly stekala po bielej stene až k bordovému kobercu.
"Nenávidím všetkých ktorí nikdy nie sú sami!"
Červená farba teraz zdobila celú dĺžku steny.
"Nenávidím seba!Nenávidím nenávidím seba!Chcem zomrieť, chcem zomrieť, nikdy ma nikto nebude chápať natoľko aby ma miloval takú aká som!Som len človek, len obyčajný človek posratý zo všetkého veľkého, bojím sa mám strach!!"
Čierna farba pokryla drevené dvere.
Sadla som si na zem a rozplakala som sa.Je koniec.Všetkému je koniec.
Nahmatala som nožík ktorým zvyknem strúhať ceruzky a nastavila zápästie.Človek sa sám narodí, sám aj zomrie.
Zhlboka som sa nadýchla a zatvorila oči.
Vibruje!
Zvoní!
Pane Bože, čosi tu zvoní!
Otvorila som oči a zdvihla mobil, kto vie prečo.Nádej vždy umiera posledná..
"Prepáč."
Ten hlas...
Počula som ten hlaspo týždni absolútnej ignorácie a odmeranosti.Alebo to nebodaj boli dva týždne?Dni sa zliali dokopy takže som nevedela koľko času mohlo ubehnúť.
"Michael..."rozplakala som sa.
"Prepáč, naozaj mi to prepáč.Prosím naozaj mi to prepáč.Prepáč Isabell, PREPÁČ!" kričal.Plakala som.
"Nechcel som to, nechcel som to takto, preboha prosím odpusti mi.Vtedy keď si mi naposledy volala som urobil najväčšiu hlúposť, prosím pochop že ťa milujem!"
Stíchla som.Hovoril tak veľmi rýchlo...
"Prepáč."šepol znova.
"To...to nič."povedala som ticho.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama