Červenec 2013

Mravenisko.

28. července 2013 v 0:32 | Ginthon.
Vidím ho ako sa blíži
Neviditeľné trápenie
Pošepká, pobozká, ublíži
Díva sa na mňa temnými očami
Uprene

Možno sa moja duša ocitla
Naschvál v malom priestore
A keď som konečne precitla
Už som nevidela žiadne svetlo v ďalekom obzore

Kávové deti sa na uliciach smejú
Stratené a prázdne
Ich hlasy mi v hlave znejú
Jeden za druhým
Zaznie

Svet je drahý, však to vieš
A ja som z tých
Čo sedia v mravenisku, nerieš
Napriek tomu že som silná som jednou z tých
Stratených

Čo je jediná pravda?

22. července 2013 v 21:37 | Ginthon.
Viem že si mladý.Všetci sme.Len niektorí na to už zabudli.Viem že si niekedy sám a viem že je to občas ťažké.Taktiež viem aké ťažké je žiť v tej pavučine prvých sklamaní a zreleho pohľadu na svet.
Viem.
Naše srdcia sú ešte čisté avšak mysle čierne od všetkých tých dospeláckych slov.
Vravia že ťa to neuživí však?Vravia že nebudeš šťastný?
Čosi ti poviem.Neexistuje niečo ako absolútna pravda.Mýlia sa.
Aj ty sa mýliš.
Ale uveriť ich pravde je priamou cestou do pekla.Do toho nešťastného pohodlia ktorú prežívajú všetci čo verili, všetci čo sa modlili až kým pochopili aký je svet príšerný.Aký je svet čierny.
Pozri sa im do očí.Sú šťastní?
Viem že si mladý.Aj ja som.Plačem, smejem sa, kričím a občas len ticho sedím a plávam vo vlastnej nezmyselnosti.
Som nešťastná, chcem vrieskať, chcem všetko nechať tak a uveriť pravde tých ktorí si hovoria dospelí.Tých čo zabudli na svoje sny, zabili, nie oni zavraždili, dieťa v sebe.Tým najhorším, najkrutejším spôsobom.Zobrali mu jeho najobľúbenejšiu hračku, vlastné sny.Zavreli ho do osamelej izby, kdesi v temnom kútiku svojej duše kam sa tak zaryto odmietajú pozrieť.
A vieš čo?Neuverím im.
Viem že som dieťa.Viem že nemusím byť, stačí ho mať v sebe a dávať mu po troškách trochu šťastia, raz za čas uveriť vo svoje sny.
Ale aký by to potom malo zmysel?Je šťastie na polovičný úväzok vôbec šťastím?Nemyslím si.
Ja som tým dieťaťom.A budem ním či už budem mladá a svieža alebo staršia s nádhernými vráskami smiechu v kútikoch úst.
Viem že si mladý.Viem že hľadáš v budúcnosti istotu, nie šťastie.Nie eufóriu.
Viem že nemám právo hovoriť o tom ako máš žiť.
Len som chcela aby si vedel že jediná pravda čo existuje si ty.
Nikto iný len ty.
A všetko ostatné je lož.

Násťroční.

19. července 2013 v 1:01 | Ginthon.
Zvrátená mládež.
Večery plné alkoholu, drog a úniku.Úniku od reality, od zodpovednosti, od všetkých tých maličkostí ktoré sú tak veľmi dôležité.Sú nešťastní, sú spoločenskí, sú to oni.Generácia ktorá ovládne svet.
Sedím na zaprášenej podlahe, ruka v ruke s lacným vínom a počúvam ten zúfalý krik.
Skrývam svoje slzy za dymovou clonou a premýšľam o zmysle života.Aké poetické.
Sny pošliapané posmeškom, skrývajú sa za každým prehreškom ktorý robíme zas a znova.
Vidím ich ako prechádzajú okolo mňa, duchovia s červenými očami a ja, ruky zopnuté, sa modlím za ich šťastie, za ich svetlo.Keď vidia, pochopia.Nasleduje hlasný smiech.
Všetci vieme že raz príde deň kedy zomrieme, všetci vieme že raz príde deň kedy budú naše hriechy zúčtované ale dnes, dnes večer v túto chladnú noc to nebude.
Sme takí mladí a takí stratení.
Neboli však takí všetci?
Položím si pod zadok malú stoličku, bolia ma kosti.Apaticky počúvam spŕšku urážok, možno mienených na mňa a možno nie.Pozriem sa na statného blondiaka nadomnou a po lícach mi stekajú horúce slzy.
Viem že potrebuješ pozornosť, ja viem.
Ako ti však mám pomôcť keď pomocnú ruku odmietaš prijať?
Ubieha hodina za hodinou, čas sa vlečie.Želám si stať sa škvrnou na podlahe ktorá sa každému prilepí na topánky.
Kam sa podela tá sladká sloboda?
Prečo už nechutí tak delikátne?
Prečo chutí číro-čírym zúfalstvom?
Zaspávam v špinavej posteli a ťažké topánky mi ťahajú nohy k zemi.
Čo sa to deje?

Ďakujem

3. července 2013 v 14:34 | Ginthon.
Ďakujem ti Bože, za toto krásne ráno
Za vôňu kvetov
Za odvahu povedať áno

Ďakujem ti Osud, za tie malé znamenia
Pretože teraz už viem
Že neexistujú zranenia
Len temná myseľ, viac nepoviem

Ďakujem vám, modrooký pán
Za toľko sladkých slov
Už nikdy nebudete sám
Ako vzduch sa prevtelím do vašich
najodvážnejších snov

Ďakujem ti, Ničota
Za ticho a hlas vlastných myšlienok
Ako osamelá sirota
Sadnem si na drevený stupienok

Ďakujem ti Svet, za toto krásne miesto
Farby, tma a chuť novej nádeje
Hoci kráčam po schodoch neisto
Sľubujem že plakať budem jedine ak v závere

Ďakujem vám, duše obalené krásnym zjavom
Za úsmev, za plač či za hlasný krik
Mojím cieľom je vaše šťastie, každý bude kráľom
Nieje to žiaden lacný trik

Pretože toľko lásky koľko dávaš môžu dostať buď všetci
Alebo nik.