Září 2013

Búrka.

25. září 2013 v 21:18 | Ginthon.
Ako nevinný lúčny kvet
Dívam sa na hviezdy žiarivé
Naťahujem okvetné lístky, smútku niet
Chcem sa ich dotknúť, moje sny sú márnivé

Bez tvojich nežných rúk
Bez gýčových slov
Bez sladkých romantických múk
Žiadne bozky, žiaden domov

Len ligot, sláva a lesklá moc
Kráľovná na pozlátenom tróne
Slzy, smiech a osamelosť
Jej silný hlas ozýva sa v mikrofóne
Diktuje pravidlá, vytvára nový
šťastný svet.
Avšak keď svetlá zhasnú
A príde to desivé ticho, vražedná polnoc
Ako zvädnutý kvet, pohltí ma bezsenný spánok
Sama, sám, osamotená osamelosť
Chcem prejsť k tebe, cez ten nekonečný most

Kto vie, či to bude ešte možné
Rozorvať svoje srdce na dva sny
Umenie milovať, umením byť
Či tebe lásku venovať, pre teba žiť

Keď sa človek narodí,
možno je možnosť možná
Avšak čo ak je to pravý opak
keď príde na svet hneď svoje možnosti spozná

Mojím údelom je slúžiť ľudským dušiam
Možno som človek a nie Boh
A možno človečinou len páchnem
Pretože hneď ako zahnem za prvý temný roh
Pre teba jediného sa skutočne nadchnem

Bozk za bozkom
Putuješ po mojom tele
Rok za rokom
Mám strach že to skončí celé

Zo sekundy na sekundu
Z kráľovnej malé dievčatko
Ja pane, taká bojazlivá
Isteže, chúďatko

Schovám sa v pevnom náručí
Trón práchnivie bahnom a odloženými snami
Nikto mi bohužiaľ nezaručí
Čo bude s tebou, so mnou, s nami

Búrka je čoraz silnejšia
Až tak že ovláda celé moje bytie
Rozhodla som sa byť skromnejšia
Nedokážem však zastaviť mojej duše chradnutie
Kúsok po kúsku odpadáva
Z nej aj posledná štipka seba samotnej
Povedz mi ako to robíš že sa ti poddáva
Duša vyrobená zo sĺz, agresie a smiechu
Ženy neskrotnej

Bojím sa až skončí tá búrka desivá
A príde vysnívaný východ slnka
Pretože sa budem musieť rozhodnúť,
Ja kráľovná plesnivá
Či pôjdem s tebou, drahý
Alebo cestou pozlátenou,
ako cudzinka

Rozpad.

15. září 2013 v 21:20 | Ginthon.
Zasnežené suché konáre, zamrznuté pod ťarchou mínusových teplôt sa začali prebúdzať k životu a tak ako končila zima, končil sa aj jeden veľký žiarivý sen.
Sen vytvorený mladou skazenou mysľou plnou veľkých nádejí.Sen elektrických gitár, vysokých platforiem a kožených búnd.
Sen dvoch chlapcov a jedného šialeného dievčaťa.
Miesto plné hluku, hudobných nástrojov a kreatívnych nápadov zapádava prachom a prázdnymi flašami od alkoholu a osud nám znova so šibalským úsmevom pripomína že všetko je pominuteľné.
Dni plné smiechu, plaču a agresívnych výstupov sa dávno skončili a v mojej duši ešte stále nieje pokoj.Stojím na tých vysokánskych točitých schodoch života a neviem sa pohnúť o stupienok vpred.
Svet ktorý bol plný farieb, hoci bolo všetko sivé, svet plný svetla hoci boli na oblohe mraky, ten svet plný tepla hoci sme mali prsty skrehnuté od zimy je zrazu čierny a môj výhľad vpred...
Bezcielny.
Všetko čím som bola a všetko čím som sa mala stať zostalo tam, v chladnej tmavej skúšobni.
Deň čo deň, mesiac za mesiacom, ročné obdobia ma predbiehajú rýchlejšie ako predtým a ja upadám hlbšie a hlbšie do čiernej diery ničnerobenia a mrhania časom takým drahým ako sám svet.
Preto sa vám, milí pozorovatelia, vyrozprávam zo svojich chmárov skôr než ma celkom pohltia až po korienky zriedených vlasov.
Bola som kým som vždy chcela byť a život som držala v rukách tak pevne že mi ho z nich nemohol nik vytrhnúť.Moje ciele boli vysoké tak ako moje topánky a samotná spomienka na to že som mohla byť niekedy predtým nešťastná bola bledšia než moje chudokrvné telo.
Tí chlapci boli mojou rodinou, mojimi milencami, mojimi najlepšími priateľkami a mojimi najväčšími nepriateľmi.
Myslím si že vzťah môže fungovať, ak máte rovnaký stupeň cieľavedomosti a uvedomujete si ktorým smerom a ako intenzívne mierite.Ak spolu tieto dispozície nesúladia, nastane chaos.Všetkými tak veľmi nenávidený a obávaný chaos.
A svet, ten sa neudrží.Rozpadne sa ako domček z karát a v jeden okamih stojíte oproti sebe, každý sám bez štipky ohľaduplnosti, cítite nenávisť, ste nepochopení.Jeden druhým.
Trvá to dlhý čas, znova svet poskladať tak aby bolo všetko na správnom mieste.
Taký dlhý že by už bol čas mať to hotové, obuť si drahé topánky, obliecť si podväzky a sebavedomo vykročiť vpred.Voči všetkým očiam ktoré vravia "Ja som ti to hovoril." .Voči všetkým milujúcim aj nenádiacim, voči krehkým aj silným.
Vykročiť a milovať.Pretože to je jediný spôsob ako nájsť šťastie a nastúpiť na správnu cestu.Potom už stačí sa len nechať viesť.
Po troch ročných obdobiach som ešte ani len nezačala.
Je čas.Viem že je.
Keby som tak vedela ako.Ako sa vykrútiť z toľkého chaosu, ako odlíšiť toľké vnemy a uložiť ich na správne miesto.
To je všetko čo som chcela milí pozorovatelia.Ďakujem.
Odchádzam a milujem vás.
Pretože napriek všetkému viem, že to je jediný správny začiatok.