Březen 2014

Spoveď

13. března 2014 v 11:40 | Ginthon.
S odstupom a už konečne aj s chladnou hlavnou, vnímam to čo sa stalo ako číre vzplanutie mojej naivnej dievčenskej dušičky v tom najlepšom rozkvete hravej a zasnívanej puberty.
Jar, tá krásna jar.
Napriek tomu že už myslím ako vyspelý a racionálny človek, čím som staršia tým viac si uvedomujem ako strašne to nenávidím a potrebujem sa vrátiť.Do minulosti, do toho obdobia, do horúcich letných nocí ktoré nikdy neboli strávené s tebou kvôli tvojmu ustavičnému strachu kto vie z čoho.
Napriek tomu že som našla niekoho omnoho lepšieho ako si ty, čo sa týka úplne všetkých charakterových vlastností, od nehy a starostlivosti až po intelekt a kreativitu (posledné slovo nemôžem potvrdiť.Som obyčajná klamárka, nie však vo všetkom, odpusť) si stále rada spomeniem na spomienky s horko-sladkou príchuťou.Tie ktoré sa mi vryli do mysle tak veľmi že aj po rokoch cítim to chvenie, to beznádejné chvenie mladosti.Ešte stále sa mi pri spomienkach rozbúši srdce a musím sa priznať že občas by som si želala to vrátiť späť.
Opať som klamala Pane, mrzí ma to.
Želám si vrátiť to späť.Áno želám a som si tým istá tak neotrasiteľne ako aj viem že sa to nevráti.Nejde o to aby som ťa mala pri sebe a aspoň raz z teba ochutnala kúsok, len sladký kúsoček tej temnej melanchólie.Nejde ani o to že by som si potrebovala dokázať že som vyhrala, ako samec v samičom tele ktorý chce získať svoju korysť ktorá mu už tak dlho uniká, hoci to často odôvodňujem práve týmto spôsobom.
Nejde ani tak o lásku, ani tak o pomstu, ani tak o výhru.Trocha áno, avšak naozaj minimálne.
Ide o slobodu.Stále neviem ako si to urobil a možno sa to už nikdy nedozviem ale viem jediné-že si bol jediný pri ktorom som po čase nezačala byť taká spokojná aby som sa začala nudiť a ani taká utrápená aby som si želala to skončiť.
Áno, iste, mohlo by sa to vrátiť keby chcem.V mojej mysli určite.Čo už môže byť jednoduchšie ako sedieť pri otvorenom okne, fajčiť jednu cigaretu za druhou a písať o tebe zamilované poviedky len aby som uvoľnila to neprestajné napätie ktoré zožiera celé moje vnútro?
Lenže to už nejde.Kvôli svojej neprekonateľnej túžbe po dokonalosti, ktorú som si ešte oddávna uchovávala vo svojich presvedčeniach, som sa stala otrokom vlastného vysnívaného života.
Znova som vás oklamala Pane, vidím že si to nevšímate.Je to snáď kvôli rozkošnej iskre v mojich očiach?Alebo preto, že sa neustále uškŕňam?Nevadí.Dôležité je to že nie som otrokom svojho života.Som otrokom svojej lásky.
Želala som si lásku slobodnú.Ty si mi ju ukázal.Tú ktorá je taká ľahká, neťaží na srdci ani na ramenách, tú ktorá je taká spaľujúca ale nie natoľko aby sme sa jej cítili preplnení.Je ideálna.
Ale jej rovnováha je taká krehká.Stačí jeden zlý krok a...
Som naozaj odkázaná celý život len jesť to čo som si vypestovala?Som naozaj odkázaná trpieť za to čo som neodsledovala?na lásku sú dvaja však?
Mojím zavinením som na ňu zostala sama.Teší ma Pane, som organizér, manažér, milovník, rodič, tyran i otrok v jednom tele.Áno, skutočne je to možné!
Keď som o tebe písala príbehy, boli rovnako spontánne ako náš vzťah.Boli rovnako krásne ako to čo som videla v tvojich očiach a zdá sa že aj rovnako vyhasli.Nevadí.
Spontánnosť.Čo to vlastne je?Aký má to slovo zmysel?Sú tu predsa pravidlá ktoré treba dodržiavať, program podľa ktorého sa treba riadiť!Čo si o sebe myslíš?!Že si môžeš žiť život aký sa ti zachce?Nemyslieť na ostatných?
Potrebujem byť sama.Naozaj sama.Chcem myslieť na koho chcem, robiť si čo len chcem, tvoriť si čo chcem.Som preplnená, som presýtená týmto životom, toto nie som ja!Nie!
Ja nie som tá ktorá má svojho dokonalého princa na bielom koni, ja nie som tá ktorá je vnímaná vo dvojici, ja nie som tá ktorá netvorí, ja nie som tá ktorá sa vždy musí smiať, ja nie som tá ktorá prežíva každý deň rovnako, ja nie som tá!!
Som tá zasnívaná, som tá ktorá nenávidí samotu a miluje osamelosť, som tá ktorá plače, som tá ktorá sa usmieva, som tá ktorá tancuje, som tá ktorá bozkáva, všetkých!Som tá ktorá je voľná.
Prosím Pane, prosím z celého srdca aby ste zo mňa odhodili tieto putá.Zamotala som sa do odporného slizu bežného medziľudského partnerského vzťahu, zamotala som sa do bežného života, do všedných radostí aj starostí.Snažím sa dostať von, avšak je to klzké a smradľavé.Jeden zlý krok a som znova tam kde som začala.Presnejšie, tam, kde som neuvážene prevážila hranicu na stranu žiarlivosti, sebectva a pýchy.
Som taká silená.
Očisti ma, prosím Pane.
Od všetkého.Nová či stará, škaredá či pekná, bohatá či chudobná.Hlavne nech z toho vzyjdem milujúca a milovaná.Nezáleží mi na tom kým budem, hlavne chcem byť teraz.
To bolo princípom dokonalej lásky, však?Milovať teraz.Nie zajtra, nie o desať rokov a nie pred šiestimi mesiacmi.Ale teraz.
Kde je to?Zostalo to tam, v zaprášených skúšobniach a ozvracaných baroch, tak ako všetko ostatné?
Pane, prosím, umožni mi byť lepším človekom.Človekom čo si zaslúži žiť tak ako predtým.
Mladá myseľ bez váhy.
Hrče v hrdle sú nepríjemné.
Ďakujem...

Ako sa z introverta stal extrovert

1. března 2014 v 2:17 | Ginthon.
Myslím si že ľudia sú ako plastelína.Aké originálne však?Chcem tým povedať že sa menia.Neustále, každým dňom, každou myšlienkou a každým slovom.
Bola som k životu ľahostajná a nezáležalo mi na tom či ma naplní jedlo, či deň, či prázdnota (naplnená prázdnotou, aká zvláštna myšlienka) alebo či jedného dňa neprecitnem s tým že mi úplne všetko pretieklo pomedzi prsty a ja som vypľula Pánu Bohu do ksichtu všetko čo mi dal.
Nezáležalo mi absolútne na ničom, žila som si len vo svojom imaginárnom svete v ktorom neexistoval čas ani priestor a bolo mi tam dobre.V tých časoch mi však nedochádzalo že ten reálny čas plynie a ja ním mrhám.
Našťastie nie som z tých čo nepoznajú inú pravdu ako tú svoju (ak sa to netýka ženských alebo homosexuálnych práv) a Osud v jeden deň viditelne zasiahol.Nepoviem vám v ktorý pretože sa na to nepamätám (pravdepodobne som sa vtedy utápala v horko sladkej samoľútosti a cítila som sa ako keby som bola jediný človek na svete čo sa kedy trápil-bola som výnimočná) ale z ničoho nič sa veci začali dávať do pohybu.
Trvalo to roky kým som sa naučila že som krásna a že spýtať sa na cestu alebo na to koľko je hodín nieje hanba a že nevyvracať komplimenty ale ďakovať za ne je normálne avšak-podarilo sa.
Krôčik po krôčiku som sa učila aké príjemné je ľahnúť si do postele unavená z nabitého dňa a aké oslobudzujúce je povedať "Nemám čas." . Naozaj ma to napĺňa.Hreje ma pri srdci keď po týždni plnom tvrdej práce mám jeden deň voľný a môžem si ho užiť ako si len moja po vzrušení túžiaca dušička zažiada.
Poviem vám jednu dôležitú vec: Ľudia vás budú nenávidieť ak sa začnete meniť.Budú hovoriť "Veď to vôbec nie si ty!" alebo budú žartovať na váš účet poznámkami ako "Ty a snažiť sa?Neblbni, veď ty si lenivá." "Ty a mať diár?Načo ti je, na kreslenie paličkových postavičiek?" a vy sa budete musieť vždy usmiať spôsobom som nad vecou a vysvetliť im že si zvykáte na nový režim.Väčšina to nepochopí a bude to brať ako váš slabý pokus o spôsob akéhosi nového žitia a sú presvedčení že nakoniec sa životnosť vtipov na váš účet predĺži po tom ako budú môcť podotknúť "Ja som ti hovoril že takýto spôsob života nieje pre teba." spolu s povýšeneckým úsmevom na tvári.Poznáte to, dolnú peru zopnú pevne s tou hornou, nadvihnú celý tento miniatúrny mostík nad dolné zuby a k tomu všetkému niektorí pozdvihnú obočie.
Majú pocit že človek ktorý im vždy zlepšil náladu tým že odkladal veci omnoho častejšie, tým že chodil do spoločnosti ešte menej a ak už prišiel tak s očividným meškaním, ten človek ktorý im tak nejako podopieral ich vnútorný strach z tak rýchlo plynúceho času, je preč.Teraz budú oni tým zlom.Flegmatický, apatiou podfarbený odpad spoločnosti, outsideri na stredných školách a povaľači v živote po nich.
Ale poviem vám priatelia, nenechajte sa vytočiť.Na vašej ceste stať sa slobodným extrovertom a usmievavým kariéristom vás ešte zastaví mnoho takýchto osôb a vy ich môžete len povznesene prekračovať.Nemusíte sa o nich báť, oni sa z miesta nehnú.Je mi tam teplo, pohodlne a nehrozí im žiaden pád.
Tak fajn, končím pretože to naberá zlý spád.Nechcela som nikomu dávať rady, vždy keď to robím tak začnem žoviálne gestikulovať pravou rukou a na tvári mám taký ten svetaznalý výraz ktorý mi je na ostatných nepríjemný.Ale vždy si to uvedomím až neskôr.
Len som minulú noc nemohla zaspať pretože mi neustále brázdila myseľ taká zvláštna myšlienka.Čo ak je niekde na svete niekto kto bol taký ako ja pred rokmi?Viete, taký čo má chuť sa za všetko čo spraví prefackať pretože to bolo tak strašne trápne.Ak áno, mal by niečo začať robiť.Život predsa nieje len náhoda ktorú musíme pretrpieť, nie?