Heaven.

Víkend v Hollywoode

11. března 2012 v 13:22 | Mooniness.
Keďže ešte stále nemám istotu že budem môcť využívať internet tak ako predtým, nebudem to tu zaplňovať článkami o tom čo som robila za posledný mesiac a tak ďalej...aj keď taý článok plánujem.Nepočítam s tým že si ho prečíta veľa ľudí, v podstate články tohto typu ľudí nejako veľmi nezaujímajú ale i tak...
Chcem sa s vami o čosi podeliť.Za posledný mesiac som o sebe zistila čosi nové.Vždy som si myslela že ma nič nezlomí na toľko aby som sa prestala kontrolovať.Osud, ten starý darebák ma znova prekabátil a ukázal mi kto je tu pánom.
V jednom z týchto dní, z dní v ktorých je môj rozum zatemnený a jediné čo vo mne prežíva je samoľútosť a žiaľ, vzniklo toto.
Trápiť sa kvôli niečomu čo sa odohralo pred siedmymi mesiacmi, hlúpe však?Ja viem.Nikdy som nepovedala že som rozumná, pravdaže..

Miznúci pôvab.

26. ledna 2012 v 19:54 | Mooniness.
Nemožne, zas a znova beriem do rúk paletu,
hoc je moja tvorba zbytočná.
Môžem len dúfať že sa naše pohľady zapletú
Kto mi dosvedčí že je láska skutočná?

Snívať o popularite prostých veršov,
je to tá najkrajšia predstava.
Avšak stretnúť sa len s pozornosťou menšou,
to sa umelcom nestáva.

Túžba mi srdce do priepasti rúti,
trpko maľujem ruže modré.
Princezná vo veži, tá čo neprestajne smúti
Bože daruj mi niečo nekresťansky dobré!

Daruj mi slávu, daruj mi hriech v horúcom podsvetí,
obdaruj ma čímkoľvek čo ma osvieti.
Dožič mi tú najomamnejšiu slasť,
nech sa mi konečne podarí úľavu nájsť.

Hopla!Obraz zničil môj tieň.
Moje slzy sa menia na zakalenú vodu
Prosím už ten márnivý osud zmeň.
Budete svedkami veľkého zrodu!

Princezná tíško plače, narieka
odpusť mi ten žalostný spev.
A než zaznie pravda odveká,
vyžeň zo mňa všetok môj hnev.

Hnedé oči,ochráňte ma pred svetom
urobte mi bytie ľahkým.
Aby som cítila lahodný vzduch pred vzletom,
a všetko by bolo ako vtedy, ako predtým.

Princezná len hrdo vstala,
vždy robila to čo mala.
A zatiaľ čo chce okúsiť ten svet skazený,
kričí: "Zachráňte ma, som vo väzení!"

Už nikdy nie Miwako.

1. ledna 2012 v 22:27 | Mooniness.
Pondelok 26.12

Pamätám sa na minuloročný Silvester.Sedela som za oknom a dívala som sa na ohňostroje.Moja mama s pohárom šampaňského v ruke prehodila:
"Rok 2011 má vraj symbolizovať zmenu."
"No to zvedavá."pokrčila som plecami.
V hlave mi napadlo toľko vecí.V tom čase som už mala začínajúci vzťah s niekým o kom som si myslela že to s ním vydrží naozaj veľmi dlho.Čakala som ale zároveň aj nečakala od nového roka veľa.Nakoniec však všetko bolo úplne inak ako som si predstavovala.Nikdy som neurobila taký krok dopredu, nikdy som sa neposunula tak veľmi ako tento rok.Už nikdy nebudem tou ktorou som bola predtým, mám pocit že tá minulá Sofia bola úplne iný človek.Jediné čo ma s ňou ešte spája je zasnenosť.To sa snáď nikdy nezmení.
Za tento rok som sa toho naučila mnoho.
Naučila som sa ako milovať každého, aké je to nádherné keď vidíte niekoho kto s vami nemá nič spoločné ale aj tak na neho hľadíte s láskou.Pretože je dokonalý.Taký aký je.
Naučila som sa ísť si za tým čo chcem robiť.Podarilo sa mi zo seba odhodiť kus bremena ktorý ma síce stále trochu drží ale verím že sa mi to podarí čoskoro odstrániť.Spievam.Pane Bože ja spievam!
Napriek tomu že to čo teraz napíšem bude znieť smutne, prosím vás nevnímajte to tak.Naučila som sa byť sama, naučila som sa nepotrebovať lásku ako takú.Vo vzťahu.Pretože pre mňa tieto veci asi skutočne nie sú.Sú pre ľudí ktorý vedia o ľudí prichádzať.Vedia tomu druhému dať slobodu.Vedia nekomplikovať.A to ja neviem.Avšak, nerobím z toho tragédiu.Až si ma láska nájde, nájde si.Ale nedúfam v to.

1.1.2012
Silvester je za mnou.
Vždy som si želala môcť byť posledný deň v roku s tými ktorých mám najradšej.A tento rok som tak aj plánovala urobiť.Pozvala som k nám všetkých svojich blízkych priateľov.
Mali sme sa stretnúť v centre mesta a odtiaľ sa vybrať ku mne.Avšak pár hodín po tom ako sme sa stretli som sa dozvedela že neprídu.Veľmi ma to mrzelo pretože som sa skutočne snažila.Aby sa mali skvelo.Bolo to pre mňa veľmi dôležité.
Spočiatku som sa snažila si to nepripúšťať.No a čo, tak neprídu.Potom som zavolala kamarátke aby som sa uistila či sa dostaví.Čosi sa vo mne zlomilo a rozplakala som sa.Len tak, potichu.Aspoň myslím.Mrzelo ma že...vlastne ani neviem čo presne ma toľko mrzelo.
Nebolo to preto lebo by bola moja snaha zbytočná.Áno snažila som sa, upratovala som, nakúpila som pre každého zvlášť to čo má rád, zabezpečila som ostatné potrebné veci, popasovala som sa s vlastnou posteľou (rozobrať ju bola naozaj ťažká úloha) a snažila som sa aby každý detail vyhovoval každému.Lenže robila som to rada, nie preto lebo by som za to vyžadovala poďakovanie alebo uznanie.Jednoducho som chcela aby sa cítili všetci skvelo.Pretože ak by sa skvelo necítili, mala by som pocit že som za to zodpovedná.
A tak som plakala.A vravela že mi to je ľúto.A pýtala sa tej najmilšej kamarátky po telefóne či príde aj tak.Aj keď nás malo byť viac a...a tak.Tešila som sa na to ako pôjdeme ku mne v skupine, ako sa budeme zabávať cestou domov.
Lenže zrazu som stála na zastávke, bola už tma a vyzerala som ako akási nepodarená mrkacia bábika.Zúfalo som sa snažila udržať slzy pretože ma premáhala osamelosť.Okolo mňa chodili skupinky ľudí ktorí sa zabávali a smiali a ja som v jednom momente stála úplne sama.Istá pani ktorá stála neďaleko odo mňa sa na mňa v jednom kuse dívala nepríjemným pohľadom.
Je to také podozrivé že je niekto smutný na verejnosti?!pomyslela som si.Nemám takéto situácie rada.
Nakoniec všetko dopadlo krásne.
Síce som prvý rok vo svojom živote zmeškala odpočítavanie ale nevadilo mi to.Asi päť minút pred polnocou sme sa šli von prejsť a strážili sme si čas aby sme prišli domov včas.Avšak kto vie prečo, keď na mojom mobile bol čas minúta pred polnocou, všade naokolo už vybuchovali prekrásne ohňostroje.
Bola som taká šťastná!
Myslela som na to aké mám šťastie.
Pretože som sa cítila taká voľná.Taká ľahká, bez jedinej príťaže, starosti.
Prv než som všetkých vyobjímala som zavolala svojej najlepšej priateľke.Tak veľmi ma jej slová zahriali pri srdci!
"Viki šťastný nový rok!Veľmi veľmi ťa ľúbim!"
"Och Sofi aj ja teba strašne-prestrašne ľúbim!Aj tebe!"
Ešte sme si povedali pár slov, bola taká šťastná!Asi tak ako ja.Ten krásny telefonát perfektne podčiarkol moju náladu.
Som taká rada že som prežila tento sviatok s ľuďmi ktorí tam boli.Krajšie to snáď ani nemohlo byť.
Silvestrovská fotka.Vážne nemám poňatia o čom som to hovorila ale aspoň vidieť aká som bola prešťastná:)

A čo ten posledný dielik?

24. prosince 2011 v 0:27 | Mooniness.
Stalo sa to asi pred mesiacom.Sedela som v kresle a oproti mne sedela moja najlepšia priateľka.
Napadlo mi...čo ak?
Čo ak...
V očiach som mala slzy.
"Viki?"
"Áno?"
"Hanbíš sa za mňa?"Srdce mi začalo biť rýchlejšie pretože som sa bála odpovede.Predsa len..čo ak je môj výzor až príliš extrémny?Nevkusný?
Ani nie o pár sekúnd som sa dočkala odpovede.
"Sofi ty...si iná.To predsa obe vieme.Ľuďom tu, to môže pripadať zvláštne možno až smiešne.Samozrejme nie každému, to je jasné.Lenže ja ťa poznám už príliš dlho na to aby som videla tvoju prirodzenosť aj napriek tomu že ju tam veľa ľudí nevidí.Vidím na tebe aká si krásna a neviem si ťa inak ani predstaviť.A to že po nás pozerajú keď ideme po ulici ma nezaujíma, mám predsa vedľa seba svoju krásnu Sofi.A takú ťa zbožňujem."
Od tej chvíle premýšľam úplne inak.
Vždy som svojich priateľov milovala z celého srdca.Tentoraz ich však beriem ešte menej ako samozrejmosť a ešte viac ako ten najvzácnejší klenot.
Avšak priateľmi nemyslím kopu ľudí ktorí o mne takmer nič nevedia ani ľudí ktorých by som poznala rok-dva.Ak som tých ľudí nespoznala v detstve tak si ich neviem pripustiť poriadne k telu.Ak áno, je to veľká výnimka.
Predstavujem vám tých najdokonalejších, najkrajších a najlepších ľudí na svete.Milujem ich z celého srdca a každým dňom viac.Vždy stoja na mojej strane rovnako ako ja vždy stojím na tej ich.
Odkedy sa v mojom živote stal veľký prevrat, mám pocit že do seba všetko zapadá.
Tým veľkým prevratom nazývam rozchod ktorý ma bolel veľa.Ešte vždy verím na osudovú lásku napriek tomu že som si myslela že už som ju držala priamo a pevne v rukách.Lenže oni pri mne stáli, pri každej jednej slze.Zbytočnej či dôležitej, vždy tu boli aby ma držali za ruku a snažili sa urobiť to jednoduchším.Mám obrovské šťastie že s týmito ľuďmi chodím do školy, tým pádom s nimi môžem byť každý deň.
Pred dvoma dňami sme mali náš prvý výlet po piatich rokoch.Sedela som v štyroch sedadlách oproti sebe spolu so svojimi najbližšími priateľkami.Za mnou sedeli spolužiaci (nemám rada to slovo, znie to veľmi neláskyplne) a vedľa ďalšie dve.
Celú cestu som si pospevovala obľúbené pesničky tak nahlas ako sa mi chcelo, smiala som sa len tak z ničoho nič alebo som jednoducho hovorila ako veľmi ich ľúbim.A každý z nás mal možnosť byť sám sebou.Aj ju využil.
Nikto sa nemusí pretvarovať či kontrolovať svoje chovanie.
Si sám sebou?Tak si perfektný.
A tak to je.
Všetko do seba zapadá až na posledný kúsok.
Avšak kto vie, nájdem ešte svojho princa aj keď ho už tak veľmi netreba?:)

Prečo vcelku normálny človek vlastne nieje vcelku normálny.

13. prosince 2011 v 16:53 | Mooniness.
Nedávno, vlastne včera, keď som odchádzala domov zo stretnutia s mojou najlepšiou priateľkou, som si narátala presný počet peňazí na kúpu lístka na autobus.Presnejšie, 45centov.
Držala som ich v dlani a vybrala som sa na zastávku.Bolo veľmi chladno tak som chcela mať celé to čakanie a kupovanie lístka čo najskôr za sebou.
Stlačila som studené tlačidlo určené na výber a vložila som peniaze do automatu.Automat ich odmietal zobrať a ja som príliš zbabelá na to aby som šla bez lístka a musela znášať škodoradostný pohľad revízora.
Vrátila som sa teda do nákupného centra a vybrala som sa k najbližšiemu stánku.Na moje prekvapenie bol zatvorený.Presnejšie, predavačka mala prestávku.
Či krátku alebo dlhú to neviem, na dverách vysel obrázok s nápisom "Vrátim sa o" a pod nápisom boli ručičkové hodiny.Zasmiala som sa v duchu sama pre seba.Ja neviem ručičkové hodiny.
Posadila som sa na lavičku a rozhodla som sa že skrátim čas čakania tým že sa pripojím na wifi.Napísala som status ktorý znel ako "V takýchto chvíľach ľutujem že som sa nikdy nenaučila ručičkové hodiny." (ospravedlňte ma ak som to napísala nesprávne, nepamätám sa ako to presne bolo).Nemyslela som to však nijako tragicky alebo zle.Pripadalo mi to komické.
Avšak reakcia ľudí ma prekvapila.Začali ma ľutovať, dokonca mi pár ľudí napísalo do správ uštipačné poznámky.
Mne to však nikdy nepripadalo ako niečo zlé alebo niečo na čom by bolo niečo vtipné.Skôr v niektorých situáciach sa sama na sebe rada zasmejem.
A viete čo?
Neviem pískať.Ani lúskať.
A ani deliť.Vážne.
Nikdy som nevedela deliť aj keď sa ma to snažilo veľa ľudí naučiť.Neviem to.
Možno je to preto lebo som nemala chuť sa to skutočne naučiť.Nič z toho.
Ale ako vidíte, žijem ako každý druhý človek.Nehovorím to preto lebo sa mi tieto fakty zdajú smutné alebo hodné ľútosti.Alebo dokonca že by mi sťažovali život.
Nie vážne nie.
Ja žijem normálne, predstavte si.
A to že som o tom napísala článok neznamená že potrebujem vaše predlhé vysvetlenia a snahu ma to naučiť.
Keď sa chce, všetko ide.Tým sa v živote riadím a nikdy ma to nesklamalo.
Ak budem chcieť, naučím sa to a budem ako "každý normálny inteligentný človek".
Och.Ja pravdepodobne nie som každý normálny inteligentný človek.
Do pekla.Asi ma teraz nebude mať nikto rád.Pretože neviem deliť a neviem ručičkové hodiny.A neviem pískať a lúskať a tiež neviem veľa ďalších vecí.
Dúfam že vás tieto veľmi dôležité fakty zaujímajú na ľuďoch natoľko že tomu venujete čas zbytočnou ľútosťou.


Ničota.

9. prosince 2011 v 21:57 | Mooniness.
Svetlo zaslepuje môj pohľad dopredu,
hľadám aspoň jeden stratený tmavý kút.
Je toto skutočný odraz môjho bytia?
Je toto skutočný odraz démonov čo sa na mňa rútia?
Kričím "Drž ma, zachráň ma nech môžem otvoriť oči."
avšak niet tu nikoho kto moju zbabelosť zničí.
Neopúšťaj ma, tak veľmi prosím
nenechaj ma osamote, nezober mi to čo mi dalo život.
Žobroním zbytočne, to čoho som sa obávala je už dávno vykonané
a všetky moje hriechy sa stávajú špinavšími,
až sa v nich moja existencia stratila úplne.
Skôr než doznejú posledné tóny,
skôr než doznie tá najkrajšia melódia
skôr než odbijú nekompromisné zvony
prosím, zachráň ma,
zatiahni ma na to najtmavšie miesto
aby som znova žobronila o pošpinenie môjho bytia.
Hľa, čo to vidím?
Svetlo prestáva žiariť, teplota sa znižuje
tvoj sladký dych nás znovu zbližuje
a moje telo v preľaknutom kŕči,
čaká na finálny úder v tvojom náručí.

Dvadsatiehosiedmeho jedenásty.

27. listopadu 2011 v 18:48 | Mooniness.
Včera, dnes a zajtra.
To mali byť najkrajšie dni z celého roku pretože to mali byť dni v ktorých spolu so svojím...teda už nie svojím oslávime rok.
Náš spoločný.
Lenže, život je nevyspytateľný.Nikdy neviete čo sa stane a ja sa v tom čím ďalej tým viac utvrdzujem.
Mala som strach z týchto dní, obávala som sa ich každý jeden deň odkedy sa to stalo.Obávala som sa toho ako to znesiem, čo budem cítiť.Nakoniec to však dopadlo úplne inak než ako som si myslela.
Moja najlepšia priateľka ma doslova zachránila.Zachránila ma pred záhubou ktorá sa ku mne blížila a mala som pocit že ma stiahne zas a znova do tej hlbokej priepasti v ktorej som sa už pár krát bola nútená ocitnúť.
Nakoniec som len celý večer sedela na kresle a smiala sa.Na našich vtipoch ktoré nikomu inému vtipné neprídu.
Usmievala som sa nad našimi debatami, nad tým ako si predstavujeme budúcnosť.
Mala som slzy v očiach keď sme sa rozprávali o tom že raz budeme nútené osudom nebyť tak často spolu.Raz príde ten čas.
A v neposlednom rade sme sa obe tvárili aj cítili rozhorčene kvôli hádke s našou spoločnou priateľkou.
Stručne, nafotili sme veľa fotiek a hrali karty aj keď sme nerozumeli návodu.
Jednoducho ju zbožňujem a neviem čo by som bez nej v živote robila.
Od siedmych rokov až doteraz, nieje nič čo by o mne nevedela.A rozumie mi.Aj keď, ak by sme sa na to pozreli z iného pohľadu, vôbec nepatrí do môjho sveta.A ja nepatrím do toho jej.Lenže to sú len zanedbateľné detaily ktoré nikoho nezaujímajú.
Dnes som si predstavovala inak.Myslela som si že od zúfalstva začnem piť vlastné slzy inak sa v nich utopím.
Lenže to tak nieje.
Nieje to tak pretože nie som sama.
Vďaka nej nie.


See the lonely girl.

17. listopadu 2011 v 13:44 | Mooniness.
Ako je možné že jeho spomienky pominuli?
Zabudol už na všetko čo kedy sľúbil?
Zabudol na všetky bozky?
Zabudol na všetky slová?
Zabudol?
Nechal ma odísť, trval na tom.
A ja teraz zdobím svoje šaty ešte krikľavejšími šperkami,
aby som zakryla temnotu
ktorá pohltila všetko čo ešte pohltené byť nemohlo.
Chcem ešte viac upútať pozornosť, chcem ešte viac šokovať
len aby som sa upla na čosi čo vlastne nemá význam.
Chcem zakryť všetky prirodzené črty,
túžim po tom viac než po vyslobodení.
Pretože nádej sa mi otočila chrbtom,
rovnako ako všetko ostatné.
Znova je mojou bránou do sveta šťastia,
jedine snenie.
Lenže tentoraz je iné.
Tentoraz snívam bez nádeje že sa sny raz zmenia na skutočnosť.
Pretože sa tak nestane.
Pretože už nestojím o slová napísané do piesku.
Ktoré neskôr aj tak zmyje voda.Časom, pohľadmi, ostatnými.
Už nestojím o prázdne bozky.
Už nestojím o to aby mi niekto dal čosi čo vyzerá ako jeho srdce.
Už nie.
Už nie...

Čo by ste urobili ak by vám zostával týždeň života?

31. října 2011 v 12:09 | Mooniness.
Napadla mi absurdná vec.Čo ak by ste vedeli že už tu dlho nebudete?Vlastne len pár dní.
Poďme si to spoločne spísať, rada by som videla vaše nápady v komentároch :)

1.Ochutnala by som čo najviac príchutí Starbucks.
2.Zaspievala by som niekomu
3.Vydala by som knihu
4.Prešla by som celý svet v znamení nájsť Billa Kaulitza nech to stojí čo to stojí.Batoh na chrbát a hor sa do toho!A až by som ho našla povedala by som mu úprimné "Ďakujem" za to že jednoducho je.
5.Prefarbila by som si vlasy na tú najneprirodzenejšiu farbu.
6.Dala by som si urobiť moje vysnené tetovanie.
7.Dala by som si prepichúť jazyk.
8.Dala by som všetky svoje životné úspory na podporu výzkumu proti AIDS.
9.Schudla by som.
10.Každému kto pre mňa niečo znamená by som napísala list so všetkým čo mi ležalo aj neležalo dlhé roky na srdci.
11.Vykúpala by som sa v čokoláde alebo v mlieku.
12.Šla by som sa prvý a posledný raz poriadne opiť do baru tak ako vo filmoch.
13.Šla by som ku takému tomu psychológovi kde ležíte na gauči, rozprávate a on si len zapisuje.Vždy som to chcela vyskúšať.
14.Splnila by som si svoj dlhodobý sen-písať si denník na pláži, len ja a nikto iný, len ja a šíre more ponad ktoré práve zapadá oranžové slnko.
15.Zmenila by som sa na zlatú rybku, obliekla by som si zlaté šaty s plutvičkou a každému koho by som stretla by som splnila tri želania.

Tak, a teraz ste na rade vy.Čo by ste sa snažili dohnať, splniť si či urobiť pre niekoho iného ak by vám zostával váš posledný čas?

Od minulosti až po súčasnosť.

30. října 2011 v 11:24 | Mooniness.
Pred pár rokmi som sa cítila osamelo.Teda, myslela som si že sa cítim osamelo.
Často som plakala.Nie pre zlomené srdce.Ani pre to že mi niekto ublížil.Jednoducho preto lebo som nikdy nezažila lásku a túžila som po nej.
Teraz ľutujem že som sa do prvej lásky tak veľmi hrnula.Neuvedomovala som si aké cenné pre mňa bolo že moje srdce bolo ešte nikdy nezlomené a čisté.Neuvedomovala som si že v dnešnej dobe sa vzťahy vnímajú inak.Navždy je tu len také príjemné slovíčko na zahriatie.Nieje to sľub.Aj keď to tak často vyznieva, najčastejšie doslovne.
"Budeme spolu navždy sľubujem."
"Nikdy ťa neopustím, prisahám."
"Zostanem navždy po tvojom boku."
Dalo by sa uviesť toľko príkladov.Ja som však tieto slová vnímala inak.Myslela som si že keď niekto povie navždy tak to naozaj znamená navždy a nikdy by som o tom nezapochybovala.Predsa to povedal, tak to musí myslieť vážne.
Videla som ľudí tak ako som videla seba a to bol asi zlý krok.Prišlo mi prirodzené myslieť si že ak majú dvaja ľudia vzťah tak každé jedno slovo je myslené s absolútnou čistotou a láskou.A hlavne s vážnosťou, nie len tak, aby sme tomu človeku spravili radosť.
Vtedy som mala trinásť.A ako inak, srdce zlomené na tisíc kúskov.
Poviem skutočnosť ktorá bude mnohým ľuďom smiešna.Ten vzťah trval mesiac.S mojím prvým chlapcom som bola mesiac.Lenže ako som už vravela ja to vnímam celkom inak.
Po prvom rozchode som sa cítila osamelá.Och, oprava, myslela som si že som sa cítila osamelá.Nevedela som sa s tým zmieriť že aj ja už mám niekoho na položke "bývalý" a ubíjalo ma to.Chcela som aby môj prvý chlapec bol aj môj posledný a to chcem doteraz aj keď už nieje možnosť.
Prešiel polrok.A moje rany boli už takmer zahojené, smiala som sa.Dokázala som už cítiť šťastie aj keď som si občas to šťastie len namýšľala.Chcem tým povedať, aj keď som sa snažila cítiť naplnená, niekde vnútri som bola úplne prázdna.Akoby zo mňa niekto zobral všetkú lásku čo som v sebe mala a na oplátku mi nenechal nič.
Po polroku som však stretla niekoho o kom som si myslela že ani neexistuje.Keď som ho videla prvý raz myslela som si že vidím stelesneného anjela, najdokonalejšiu bytosť aká len môže existovať.
Myslela som si že je to pre mňa ten pravý.
A absolútne som sa mu odovzdala.Bol to ten najkrajší vzťah na svete, búrlivý ale krásny.Stále mi vravel že si ma chce vziať, že ma nikdy neopustí a tak ďalej.A moje srdce bolo konečne šťastné a duša naplnená.
Chcela by som ešte čosi podotknúť.Myslím si že slová ako "milujem ťa" sú jedny z najčistejších vyjadrení pocitov.A nemalo by sa nimi plýtvať a mali by sa vyslovovať jedine ak sú myslené s absolútnou istotou a vážnosťou.Vždy som si tie dve slová "šetrila" pre toho pravého.A potom predsa prišiel nie?
V tom čase som si bola skutočne istá že nás nič nemôže rozdeliť.Avšak, nebola to len taká tá zamilovanosť.Vedela som že má chyby, veľmi často som na neho bola nahnevaná ale napriek všetkému som ho milovala.Bol to taký stav keď milujete tie malé drobnosti ktoré vám na ňom lezú na nervy aj keď pri inej osobe by ste asi vybuchli zlosťou.Pri ňom nie.Pri ňom sa len s láskou usmejete.Je to taký stav keď ste najlepší priatelia, keď je vám tá osoba najbližšie ako len môže.Predstavili ste ho rodičom, priateľov, všetkým ktorý sú pre vás dôležití a mali by vedieť že ste našli svojho princa na bielom koni.
Lenže...
Lenže, lenže, lenže.Ešte som to ani len nenapísala a už sa mi hrnú slzy do očí.
Prišiel deň kedy som už pre neho dokonalou nebola.Kedy všetky tie krásne slová boli preč ako šibnutím čarovného prítútika.Zrazu tá blízkosť, to čo sme všetko cítili jednoducho zmizlo.Teda z jeho strany.
Už ku mne nič necíti a on s tým nič nespraví-stačila tá jediná veta a moje srdce ešte nikdy nekrvácalo tak veľmi.
Myslela som si že to zvládnem.Lenže to nejde.Každú jednu noc sa mi sníva.Každú jednu noc sa budím okolo šiestej ráno, oči mokré od sĺz.Potom sa snažím zaspať a nemyslieť na tie sny, v ktorých znova cítim jeho teplo, jeho vôňu a tú istotu že je všetko ako má byť.
Vždy som verila na lásku na celý život.
Možno stále verím.
Len, poviem vám tajomstvo:
Viete si predstaviť hovoriť dva krát tie isté slová dvom rôznym osobám?Narážam na to že si neviem predstaviť byť inak než sama.Ako by som mohla znova veriť?
Aj keď, osamelosti mám v sebe toľko že sa cítim snáď ako jediné dievča na svete.
Teraz sa len pousmejem nad tým ako som si pred pár rokmi myslela že som nešťastná.
To bolo oproti tomuto absolútne, bezhraničné šťastie.

Niekedy treba na šťastie čakať dlho.

26. října 2011 v 16:16 | Mooniness.
Asi pred rokom či dvoma som ešte na svoj predošlý blog písala článok o našej situácii v rodine.
Pri písaní toho článku som veľmi, srdcervúco plakala.
Želala som si aby to bolo inak.Aby ten článok písal niekto iný zatiaľ čo ja by som písala o tom aká som šťastná.
Pamätám sa ako som pred šiestimi rokmi sedela v aute a dívala som sa na miesto ktoré som do toho okamihu považovala za domov.Za volantom sedel mamin nový priateľ a ona sedela na sedadle spolujazdca.Počúvala som ich rozhovor ktorý vo mne vyvolával otázky.
"Mami?"
"Áno?"
"Ty si prišla o prácu?"
"Niečo také Sofi."
"A teraz nebudeš zarábať?"
"Neboj budem Sofi."
Ďalej som sa zamyslene pozerala cez okno a pred očami som mala panelák v ktorom som strávila takmer celý svoj život.Za mojím chrbtom, v kufri, boli nejaké poličky, moje hračky a bábiky a nejaké veci bez ktorých sa v našom novom byte nezaobídeme.
Keď som ten byt prvý raz videla nevadilo mi že bol taký malý.Síce má len jednu izbu ale páčil sa mi.Pretože som si myslela že je to len prechodné.Len na chvíľu.
"Onedlho sa odtiaľto presťahujeme však?A ja budem mať krásnu vlastnú izbu."
"To dúfam." odpovedala mi mama.
Prešiel rok.Dva.Tri.
Štyri.
A tak ďalej.
Boli časy keď jediné jedlo čo som dala do úst bolo granko a sypká krupica.Jednoducho preto lebo nič iné nebolo.Boli časy keď sme sa museli potupne báť kedy nám príde na zvonček zazvoniť domovník, mali sme obrovské dlhy na nájomnom.
Zvykla som si na to že aby som si na niečo pekné našetrila, nesmiem niekoľko dní jesť.Moja matka si to síce neželala lenže ja som sa nemienila zmieriť s tým že nebudem ako ostatné dievčatá.Snívala som o tom že raz budem chodiť po obchodoch a budem mať všetko čo si zaželám.Že si raz len tak objednám pizzu a ešte mi aj zostane mnoho peňazí.Snívala som o tom že bude lepšie.
Vždy keď sa niekto predomnou sťažoval na to ako na ich rodinu vplýva kríza, v duchu som sa bolestivo usmiala.Často som počula veci ako "Je to príšerné, v reštaurácii som nebol ani nepamätám." alebo "Som chudobná ako kostolná myš, už nemám ani na kaderníčku."
Alebo som vždy neveriacky vypleštila oči keď mi niekto vravel že sú bez peňazí a potom ma pozval k sebe domov.Chladničku mali zväčša plnú, v kúpeľni veľa šampónov a na záchode toľko toaletných papierov až som mala pocit že sa ani nedajú spotrebovať.Bolo to tak v 90% prípadov.
Vždy som myslela na to, čo by si pomysleli keby videli ako si žijeme my.Toľko ráz sa stalo že som si musela hlavu umyť šampónom pre mačky alebo telovým gélom.Alebo penou do kúpeľa.Na večeru som väčšinou jedla ľad, ak nič iné nebolo.A ráno som si obliekla svoje, na pohľad drahé, oblečenie a s úsmevom som chodila po ulici.Akoby sa nič nedialo.
Tieto časy trvali až..do včera.
Nechcem hovoriť čo sa stalo lebo neviem či je to vhodné.
Jednoducho sa to zlepšilo.Tak veľmi.
Prvý raz po tom všetkom, po šiestich rokoch to prišlo.Vážila som si to viac než čokoľvek iné na svete.Každý jeden kúsok čo som si kúpila som pohladkala a v duchu som poďakovala.Nikdy som si nekupovala niečo čo stojí viac ako dvadsať eur.Už to pre mňa bolo dosť.
A zrazu...zrazu to bolo "v pohode".Zrazu to nič neznamenalo.Chodila som po obchodoch a obzerala som si tie najkrajšie kúsky.Kúpila som si všetko čo som potrebovala a to ani zďaleka nieje koniec.Nohy ma pália, oči mám unavené ale tento pocit zo mňa len tak nevyprchá.
Chcem vás všetkých poprosiť, vážte si to čo máte najviac ako to ide.
A nikdy sa nesťažujte na to že nemáte dostatok.
Príde ešte viac nedostatku.A nikdy neviete či ten čo vás počúva, ten čo má kabelku od Gucciho, náhodou nežije v jednej izbe s celou rodinou a nechrúme každý večer kocky ľadu.

Apatia.

24. října 2011 v 21:00 | Mooniness.
Rada by som napísala článok.
Veľmi rada.
Lenže moje pocity sú natoľko otupené že nedokážem vnímať tak ako vnímam vždy keď miesto mňa rozprávajú moje prsty ktoré veselo skackajú po klávesnici.
Moja najlepšia priateľka Viki často hovorí: "Chcem byť milovaná."
A ja si v poslednej dobe pomyslím: "Ja už radšej nie."
Je to zvláštne.Myslela som si že je to nemožné, nič necítiť.Ale je tomu skutočne tak.Necítim nič.
Necítim bolesť.
Necítim lásku.
Chcem byť šťastná.

Lenže ako?
Ako, keď jediné čo cítiť dokážem, je úbíjajúca osamelosť?
Želala by som si môcť ho objať.Aspoň raz pocítiť jeho vôňu.Aspoň raz cítiť ten pokoj.Tú istotu.
Že je všetko v poriadku.Že už nebudem mať strach.
Áno.Vlastne má Viki pravdu.
Chcem byť milovaná.

Koniec vzťahu je ako koncert Tokio Hotel.

16. října 2011 v 22:30 | Mooniness.
"Už k tebe nič necítim, pochop to."
"Ale ja ťa milujem..."
"Nemôže byť všetko tak ako ty chceš.Som šťastný."
"Keby si vedel ako veľmi ťa ľúbim..."
"To som už počul.Ja teba už nie, zmier sa s tým."
Potom ešte nejaké slová.Potom ešte nejaké slzy.A potom tma.Oči som otvorila až keď som kľačala na zemi, vedomie mierne otupené.
Pred odchodom som ho pobozkala.Bol to rýchly bozk, netrval možno ani sekundu.Bol to zúfalý krok, mala som pocit že už je všetká nádej preč.Na tých pár stotín sekundy, na tú kratučkú chvíľu som mala pocit že vzduch, stromy, obloha, všetko okolo mňa má zmysel.Že milujem seba i život.
Potom som začala kráčať smerom k prichádzajúcemu vlaku.On šiel za mnou, rýchlym krokom.
"Nie sme vo filmoch." poznamenal.
"Bohužiaľ nie sme." povzdychla som si.
Od toho dňa, necítim nič.Negativita ma pohltila tak veľmi že mi pripadá prirodzené predstierať radosť.Pripadá mi prirodzené rozmýšľať o negatívnych veciach.Sem-tam sa vo mne mihne nádej.Na to že aj ja si zaslúžim byť šťastná.Ale netrvá to príliš dlho, je to len záblesk.
Nedokážem prijať tú skutočnosť, že ten ktorý o mne vedel všetko, s ktorým sme viedli dlhé debaty o všetkom, je mi zrazu úplne cudzí.Nemám na neho právo.
V ten deň, som prvý raz prekonala svoj strach z riskovania.Nikdy v živote som neurobila niečo v čom som nemala istotu že mi to nevyjde.
Celú cestu vlakom som mala obrovskú triašku a v ústach absolútne sucho.Prvý raz v živote som urobila niečo čoho sa bojím.
Nie som jedna z tých ktoré nemajú problém zažiť dobrodružstvo.Verte mi, pre mňa je dobrodružstvo pozerať filmy od osemnástich.A aj tak ich vždy vypnem lebo sa cítim že robím/pozerám niečo čo by som ešte nemala.
Mala som pocit že srdce mi v hrudi zbesilo tancuje a udiera do hrude najväčšiou silou akou len dokáže.
A potom to prišlo.Ten okamih.Stála som pred miestom ktoré som už v posledných dňoch začala považovať za druhý domov.Dívala som sa na záhradu na ktorej som prežila svoje leto, na ktorej som sa hrala s jeho psom a na ktorej sme sa spolu pozerali na hviezdy.
Kolená sa mi triasli natoľko že som mala pocit že sa každú chvíľu celá rozpadnem.
Po chvíli rozprávania som sa zúfalo rozplakala.Keď som bola malá mama mi zvykla vravieť "Sofi tichšie, nech nevzbudíš pozornosť." .Možno preto som nikdy nevedela kričať.
A teraz, prvý raz, ma bolo počuť všade.Skutočne všade.
Upozorňoval ma nech som ticho.Snažila som sa.
Zlyhala som.
Zase.
Mimochodom dnes mi napadla zvláštna myšlienka.Koniec nádherného vzťahu je ako koncert Tokio Hotel.Je to to najkrajšie čo sa mi v živote mohlo prihodiť ale nemôže to trvať večne.Skončilo to a príde to znova.
Kiež by som tej myšlienke aj dokázala veriť.


Fotka z čias keď som bola najšťastnejšia.
Fotil nemenovaný, môj anjel.Teda môj už nie.

A čo vy?K čomu by ste prirovnali rozchod?

You may say Im a dreamer.

12. října 2011 v 17:32 | Mooniness.
...but Im not the only one.
Snívam o tom že budem chodiť po ulici ako nádherné dievča za ktorým sa každý obzrie.O tom že raz budem dokonalá, pre ostatných aj sama pre seba.O tom že budem šíriť lásku ktorá sa ku mne bude vracať ako bumerang.
Síce sa na mne veľa ľudí smeje.Ja som vo svojom svete krásna.Teda sa snažím si to myslieť.
Síce sa so mnou rozišla moja najkrajšia láska.Ja som vo svojom svete s ním.Stále ho milujem, tak ako predtým a nič s tým nerobím, aj tak by to bolo zbytočné.Je to môj krásny princ a buď to vyprchá alebo nie.Pokazila som čo sa dalo a nedostanem šancu to napraviť.Napriek tomu ho stále oslovujem "láska", "obláčik" alebo "srdiečko".Ako predtým.Rozprávam sa s ním rovnako.Moje city sa nezmenili.On je šťastný, bezo mňa.Ja bez neho nie, ale šťastná byť chcem.A to ide jedine touto cestou.Akonáhle začnem myslieť na to že on moje city už neopätuje, nechcite vedieť čo sa deje.Záchvaty zúfalstva, plaču.Obťažujem tým svojich priateľov a rodinu ktorí si to nezaslúžia.
Preto budem šťastná.Takto.V myšlienkach stále s ním.S jeho nádherným širokým úsmevom a medzierkou medzi prednými zubami.S jeho dlhými kostnatými prstami a hnedými očami.S jeho štíhlou postavou ale mužnými ramenami.
Normálne dievčatá by to urobili inak, viem.Možno by sa vyplakali, možno potrápili.A potom by si našli iného alebo by to prešlo alebo..ja neviem, nie som ako ony.Ja som tá naivka ktorá ak sa zamiluje, môže trvať roky kým to prejde.
Ale za tie roky som šťastná.
Pri svojom prvom vzťahu som sa rozhodla pre "normálnu" možnosť.Potrápiť sa, poplakať si.Bolo to šesť príšerných mesiacov ktoré nechcem už nikdy zažiť.
Som si istá že teraz by to trvalo oveľa dlhšie, predsa len toto bolo silnejšie.Krásne.
Ak raz príde konečne ten skutočný princ, dúfam že ho zbadám.A že nespravím toľko chýb ako predtým.
Dovtedy však budem žiť vo svojom svete, vlastne ako vždy.Budem vďačná za tých desať mesiacov kedy bola prvý raz v mojom živote realita krajšia než moje sny.
A teraz, ak dovolíte, sa zase uzavriem do mojej maličkosti a zostanem tam lebo som tam šťastná.
Lebo takto sa môžem smiať.Možno nie úplne úprimne ale smiať.
A možno to neskôr prejde do úprimného smiechu.
Kto vie.

Som.

9. října 2011 v 20:14 | Mooniness.
Kto vlastne som?

Som uplakaná.Často plačem.Väčšinou je to kvôli tomu že mi čosi chýba.Tiež zvyknem plakať pri pohľade na veľký dav.Neviem prečo ale vždy ma zavalí obrovský pocit šťastia a slzy to len podčiarknu.
Som zasnená.Stále žijem vo svojom svete a akonáhle sa mám vrátiť do toho reálneho, prepadne ma strach.
Som závislá na dietach.To je preto lebo mám strach že ak by som sa nekontrolovala, priberiem.
Som perfekcionistka.Vo všetkom.Ak sa to týka lásky, vzhľadu, sveta.Všetko musí byť perfektné.Do bodky.
Som dieťa.Som ten najdetinskejší človek akého by ste mohli stretnúť.Vedia to však len tí čo ma poznajú dlhšie a pri ktorých sa nebojím ukázať túto časť mojej osobnosti.Často si spievam nahlas rôzne pesničky, skáčem a hrám sa.A pozeram kreslené rozprávky.A chodím do hračkárstva pozerať sa na bábiky a predstavujem si aké by bolo nádherné ich mať.
Som skalný fanúšik Tokio Hotel.Od deviatich rokov, doteraz a dúfam že ešte dlho.Nikdy ma neprešla moja obrovská láska k Billovi Kaulitzovi.Jeho úsmev je pre mňa vykúpením, jeho hlas rajom.Samozrejme z celého srdca milujem aj ostatných členov kapely.Bez Toma, Georga a Gustava by to nebolo to čo to je teraz.
Som milovníčka Lady Gagy.Zbožňujem jej pesničky ktoré sú do detailu vypracované, rovnako ako jej vzhľad.Tak isto aj jej povahu, jej vďačnosť fanúšikom a čisté srdce.Je to nádherný človek.
Som závislá na vypracovaných outfitoch a vyšperkovaných šatách.Milujem nádherné šaty, cítim sa v nich ako princezná.A keď sa cítim ako princezná, cítim sa šťastne.Avšak tiež zbožňujem drsné punkové outfity ktoré mi dodávajú sebavedomie, rovnako ako mierne gothic-fetish ladené outfity.Podväzky, korzety, platformy.V tom sa cítim príťažlivá.
Hanblivá.Prehnane.Dokonca som si vymyslela účes ktorý k mojej hanblivosti presne sedí.Tupíro.Vždy keď si natupírujem vlasy mám pocit že sa môžem do vlasov schovať a nikto nevidí čo si skutočne myslím.Ak o mňa niekto prejaví záujem, cítim ako sa mi hrnie červeň do tváre.Tiež sa skoro nikdy (iba v nevyhnutných situáciach) nestretávam s novými ľuďmi lebo sa bojím že nesplním ich očakávania.
Som outsider.Ak je niekde skupina ľudí, ja tam určite nebudem.Väčšinou sedím niekde v pozadí a pozorujem ich.Aj keď som rada v centre pozornosti, často neviem ako sa do nej dostať a cítim sa hlúpo.
Som osamelá.

Láska na 17703072736tí pohľad.

9. října 2011 v 10:27 | Mooniness.
Už niekoľko dní sa dokážem smiať zo srdca, vnímať krásu Bratislavy, tešiť sa z toho že v električke je voľné miesto a mať radosť z toho že keď prídem domov dám si horúci kúpeľ s dobrou knihou.
Darí sa mi nemyslieť na to že "Navždy" vlastne znamená "Na desať mesiacov".
A viete prečo?
Hlavne vďaka osobám čo mi veľmi pomáhajú tým prejsť.
A potom sú tu oni.
Milovali ste niekedy platonicky?
Niekoho koho ste nikdy nestretli, nemôžete ho mať ale jeho krása a srdce sú natoľko krásne že ste ochotní sa zmieriť s tým že si z neho nikdy nevezmete ani kúsok?Jednoducho preto lebo vás robí šťastnými už to že sa usmieva?
Ja to prežívam od deviatich rokov.Nádherný pocit.
Lenže akonáhle som našla JEHO, na pohľad skutočného princa, som sa rozhodla túto lásku v sebe potlačiť.
A zrazu znova vychádza na povrch, silná a v celej svojej kráse.Síce nie natoľko silná aby zaplnila pocit prázdnoty ktorý vo mne zostal po jeho odchode.Ale silná.
Bill.Tom.Gustav.Georg.
Oni mi pomáhali vyrovnať sa s najťažším obdobím v mojom živote.A pomáhajú mi aj teraz.
Ich hudba je pre mňa niečo čoho sa môžem vždy chytiť, čo ma podrží.
A potom je tu samotný Bill.Stačí mi pohľad na jeho oči, na jeho úsmev.Stačí mi aby som sa v duchu znova vrátila na tie dva koncerty na ktorých som bola.Len to stačí a znova sa cítim šťastná.Ľahučká ako pierko, už ma nič neťaží, už mi nič nestojí v ceste.Cítim sa silná a vyrovnaná.
Lenže bohužiaľ, to by som musela celé dni presedieť pri počítači, pravdaže.
Poviem vám, najhoršie je to v noci.Oči zavreté, žiaden zvuk, žiadne svetlo.Zrazu sa vynárajú myšlienky na ktoré som myslieť nechcela.To ako ma šteklil a ja som sa smiala.A ako som potom ja šteklila jeho až spadol z pohovky.To ako svedomito mi vedel hovoriť že ma nikdy neopustí.To ako držal moje prehnane malé ruky a hovoril že som rozkošná.
Je toho veľa.A to je na tom to najhoršie.
Lenže ja musím byť silná.
Nešťastie predvída len ďalšie nešťastie.Nechcem znova začať ten kolobeh...chcem byť šťastná a s tým čo bolo predtým sa jednoducho zmieriť.
You're automatic and your heart's like an engine.
I die with every beat.
Thats no real love in you.
Why do I keep loving you?

Cesta svetom.

7. října 2011 v 17:47 | Mooniness.
Viete čo na živote najviac milujem?
Možno sa rozhodnúť.Život nám dáva na výber každý jeden deň, každú minútu.
Milujem to že sa môžem rozhodnúť či chcem ísť električkou alebo autobusom, či chcem frappe alebo capuccino, či si dnes oblečiem červené alebo čierne tričko.Život je tak rozmanitý že ak by sme si všímali každé naše rozhodnutie a potešili sa zaň, boli by sme šťastní takmer ustavične.
Baví ma sledovať svoje rozhodnutia a potom vnímať ich následky.
Dnes pri ceste domov som vystúpila z autobusu a vybrala som sa ku prechodu prechodcov.Ako vždy.
Ako som vystúpila, k autobusu utekal mladý muž mohol mať tak dvadsať.Vietor sa mu pohrával s čiernymi kučerami a bolo vidieť že by skutočne chcel autobus stihnúť.
Asi sekundu predtým ako dobehol ku dverám sa autobus zavrel.A on miesto toho aby sa zmieril s tým že bude musieť stáť na zastávke a čakať na ďalší, začal dvere otvárať.Jednoducho ich otvoril a nastúpil.
A v tom mi napadlo ako ľahko by sme mohli zmeniť osud ktorý sa nám niekedy môže zdať nepriaznivý.Začali by sme otváraním dverí a skončili možno niekde veľmi, veľmi vysoko.Jednoducho by sme ukázali osudu že sa odmietame zmieriť s tým čo nám nadelil a budeme bojovať ďalej až kým nedostaneme to čo chceme.Bez výnimky.
Viem že táto situácia bola vlastne normálna.Vlastne áno.Lenže mojím zvykom/zlozvykom je vo všetkom hľadať hlbší význam pretože si myslím že to tak skutočne je.Za každou akciou nasleduje reakcia.
Tento chlapík sa rozhodol použiť silu a dvere otvoriť aby sa potom mohol pokojne odviezť na dané miesto.
Život je krásny.Ak sa snažíme, budeme odmenení.Ak sme šťastní, vráti sa nám to dvojnásobným šťastím.Ak dávame lásku, vráti sa nám späť.

Pesnička ktorá vyjadruje môj momentálny postoj.Bohužiaľ snažím sa byť šťastná a spokojná ale nejde to.
Je to pre mňa stále nové keď človek ktorý mi tak svedomito sľuboval že mi nikdy neublíži a nikdy ma neopustí odrazu ku mne stratil všetok cit.Dúfala som že sa rozídeme v dobrom, miesto toho jediné čo počujem sú výčitky.Mám pocit že iným jazykom ku mne už ani nehovorí.
Ale nebudem sa tu vypisovať zo svojich sklamaní.
Prinášalo by to len ďalšie sklamanie :)
Budem šťastná.
Alebo sa aspoň budem snažiť.Sľubujem.

Verím že sú víly.

6. října 2011 v 21:04 | Mooniness.
...že sú, že sú.
Myslím si že každý jeden človek na svete, každá osoba má isté charakteristické črty ktoré ho robia jedinečným.
A nikto nemá právo pokúšať sa tieto črty akejkoľvek osobe vyvracať, jednoducho k nej patria.
Ja viem, vlastne sú tie vety zbytočné, sú to fakty.Avšak včera mi tá osoba, o ktorej som sa tu už raz zmienila, tá osoba ktorá pre mňa znamenala všetko čo niečo znamenať môže, povedala vetu ktorá ma bolí doteraz.
Vraj mám prestať veriť na rozprávky a vidieť veci tak ako sú.
Premýšľala som a napadlo mi že moja povaha je z 90% zasnené dievčatko a 10% normálne rozmýšľajúci človek.Táto črta je pre mňa charakteristická a aj keby som chcela nezbavím sa jej.
Mám niekde hlboko v sebe zafixované že keď si raz nájdem princa, bude pre mňa dokonalý a bude to navždy.Pretože tak to je.Budem s ním žiť šťastne až do smrti a bude to len nádherná čistá láska, ten najčistejší cit.Isteže, už som na toto viac krát doplatila.Ale aj tak budem čakať.Kým nepríde a nezachráni ma z vysokej veže a odnesie si ma na svoj zámok kde sa vezmeme.
Preto sa tak veľmi dlho zotavujem z rozchodov.So svojím prvým chlapcom som chodila mesiac, kým som pozliepala všetky kúsky na ktoré sa moje srdce po rozchode porozpadávalo, trvalo mi to šesť mesiacov.
A teraz, po desiatich mesiacoch síce búrlivej ale nádhernej lásky, je koniec.Tvrdo a surovo.
Rozmýšľala som či by sa to stalo ak by som bola ako vravel "normálna".
Ale asi by som sa necítila úplne vo svojej koži.
Ľudia čo ma poznajú si zvykli na to že keď som niekde sama tak sa moja myseľ od tela odpojí, preto sa často stáva že ľudia čo ma nepoznajú sa mi neskôr sťažujú "Včera som ťa stretla a ty si ma úplne ignorovala.".
Málokto pochopí že tá čo chodí po ulici nie som ja.Je to robot čo ovláda moje telo kým ja som vo svojej vlastnej ríši plnej princov, princezien a lásky na celý život.
Napriek všetkému stále verím že raz príde.Vyslobodí ma a vyhná zo mňa všetkých mojich démonov.Zachráni ma pred celým svetom a ja budem šťastná.
Preto to som ja.Napriek všetkému čo sa v mojom živote stalo a ako veľmi som vyspela za tých desať mesiacov skutočného vzťahu, stále je vo mne to maličké dievčatko čo sa zahanbí ak o ňu niekto prejaví záujem.To maličké dievčatko čo sníva o princeznovských šatách, spodničkách, zámkoch a o tom jednom, jedinom najdokonalejšiom princovi ktorý nedovolí aby nás niečo rozdelilo.
Zasmejte sa, ak vás to spraví šťatnými.
Mňa tým nezmeníte.

Ako bonus prikladám svoju fotku.Stále samu seba vidím v tejto podobe, verte či neverte.
Tri roky.


Zmena je život.Ale čo strach?

5. října 2011 v 18:39 | Mooniness.
Pred pár dňami sa mi sníval sen.
Bola som v našom paneláku, na chodbe.Stála som tam a hľadela som do steny keď sa v tom všetko navôkol začalo triasť.
"Zemetrasenie..."Povedala som si sama pre seba a schúlila som sa v rohu do klbka.Počkala som kým to prejde...
Potom sa tam objavil on.Chlapec, ktorého meno nechcem vysloviť, pretože pre mňa ešte nedávno znamenal celý môj život.Stáli sme tam spolu a prečkávali zemetrasenie.
A zrazu som sa objavila mimo paneláku, na akejsi terase.Okolo mňa boli ľudia ktorých som však nevidela, len som počula ich hlasnú a veselú vravu.
Pred nami bol panelák.Len tak, uprostred niečoho.Mala som naň upretý zrak a svoje myšlienky som nechala voľne plynúť.A v tom zrazu-panelák za zrútil.Zosypal sa ako domček (panelák?) z karát.Netrvalo to ani minútu.
Ktosi z toho davu okolo mňa utrúsil "Fúha nechcel by som tam byť." a ja som v duchu súhlasne prikyvovala.Potom som si všimla že reštaurácia ktorá bola tiež neďaleko za zrútila tak isto.A zemetrasenie sa rútilo k nám.
Na hlavu som si natiahla kapucňu a zapchala som si uši.Schúlila som sa a šepkala som si "Toto je koniec, toto je koniec."
A zrazu som mala pocit že sa vznášam.Hneď na to som sa zobudila.
Neskôr som si zistila aký význam má zemetrasenie v sne.Vraj predvída zmenu, veľký krok v živote.Čosi čo zmení život od základov.V duchu som poskočila.
V mojom živote sa momentálne deje veľa zmien.A na moje šťastie zlé zmeny nahrádzajú tie dobré.Aby som bola presnejšia:
Rozišla som sa s mojou životnou láskou (aké absurdné, ak som sa s ním rozišla tak asi životnou láskou nebol).Vzťah som už psychicky ani fyzicky nezvládala a veľmi ma to ničilo.Nemohla som normálne existovať, mala som zdravotné problémy a mala som pocit že ma ten niekto kto si hovoril "milujúci" sťahuje rovno do tej najhlbšej priepasti.Áno, mohla som to pretrpieť a počkať si na lepšie časy.Lenže ja som iná.Som príliš veľká perfekcionistka na to aby som aspoň na chvíľu prestala myslieť na budúcnosť.Stratiť šťastie pre mňa znamenalo stratiť chuť tvoriť.A stratiť chuť tvoriť pre mňa znamenalo stratiť budúcnosť.
Síce bude dlho trvať kým budem vedieť byť znova šťastná sama.Bez neho.
Ale viem že ak by som s ním bola, trvalo by to dlhšie.To nešťastie.Jakživ sa bojím mužov.Ich hrubosti.Ich sily.A on ma presvečil že muži majú v sebe aj jemnosť a nehu.Avšak akonáhle sa zmenil a ja som z neho cítila viac strach ako istotu, ukončila som to.Aspoň som sa poučila.Nie nadarmo sa hovorí "Ženy vedia predstierať orgazmus no chlapi celý vzťah."...či tak nejako.Cítim sa trápne keď také vety hovorím ale nemohla som si to odpustiť, sedí mi to.
No dobre ale ako som už vravela, zlé zmeny nahradzujú tie dobré.
Dostala som možnosť na štúdium v Rakúsku.Na rok.Hneď na začiatok budúceho školského roka.Ak by som s ním zostala, nemohla by som tam ísť.Príliš by mi chýbal.Teraz sa však môžem šance pevne chytiť.Nič ma tu nedrží a ani tu zostať nechcem.
Budem vo Viedni a budem tam šťastná.Síce "len" na rok ale uvidíme.Teším sa.

A čo vy a zmeny?Už sa vám stalo že ste si vlastne uvedomili že vám aj negatívna zmena prospela?
 
 

Reklama